Od poslednej radovky prebehla v kapela personálna zmena, keď na post basgitaristu prišiel Potkan, známy z pôsobenia hlavne v goregrindových spolkoch ako LYMPHATIC GORE DECOMPOSITION, SPERM OF MANKIND či OROS.

ADACTA – Zlo

ADACTA sa postupne čoraz viac približujú k metalovému vyzneniu a aj tento album je toho dôkazom. Úvod nahrávky obstaráva intro, pri ktorom si však nepoviete, „však intro ako každé iné… „len nech prefrčí a ideme na to“. Krátky úvod je silný a kapelu za tento nápad chválim, pretože intro obsahuje popri prvých tónoch autentickú nahrávku z vyhlásenia Slovenského národného povstania.

Po tomto sa už na vás z reproduktorov začne valiť zbesilá muzika. Každá pieseň má svoju vlastnú tvár a nie je šanca, aby vám nejaká splývala s ostatnými.

„Nikto
Si nikdy
Nesypal popol na hlavu,
lebo ti vypálil rybník“

Nový album disponuje prepracovanými gitarovými motívmi kombinujúcimi metalové riffy vo švédskom štýle a vyhrávky. Chalani sa neboja ani vyslovene melodických pasáží. Poriadnu punkovú údernosť tomu dodávajú bicie.

ADACTA

Pristavím sa práve pri melodických momentoch. Tie sa objavujú v podstate v každej skladbe a čo je hlavné, nie sú nasilu našponované a častokrát ani nepútajú hlavnú pozornosť. Pomáhajú k pestrosti danej piesni, vylepšujú ju, sú veľmi dobre vymyslené a parádne zakomponované. Ako príklad uvediem záver skladby „Väzenie“, kde sú gitary navrstvené až v trojkombinácii a skvele do seba zapadajú. Takisto pôsobia aj gitarové vyhrávky v prvých dvoch piesňach, ktoré vytvárajú skľučujúcu atmosféru.

Celkovo pôsobí nový materiál veľmi kompaktným dojmom. Nemáte pocit preprodukovanosti, necítite, že je v piesňach niečo navyše. Všetko je na tom správnom mieste, má to hlavu a pätu a to nemyslím len hudobnú stránku, ale aj vokálne linky.

A áno, mocným aspektom sú texty v slovenčine, obsahujúce, ako tradične, silné heslá a taktiež ako tradične, veselé slová nemožno čakať. Nihilizmus, úzkosti, depresie. Presne v týchto vodách je kapela doma. Sme svedkami toho, že keď sa napíšu silné a kvalitné texty, tak zrazu je slovenčina silnou zbraňou, pretože v anglickom jazyku by tak nerezonovali ani zďaleka.

Vokalista Gargamel posunul svoj prejav do niečo väčších hĺbok, čo iba kvitujem. Ono, aj prejav psychicky rozhádzaného a labilného jedinca na albume „Amen“ z roku 2010 mal čo to do seba, ale predsa len aktuálna poloha mi k tej mizantropii sedí viac.

„S realitou mám násilný vzťah
Núti ma sa jej venovať
Stále ma musí ubíjať“

Vybrať a vyzdvihnúť zopár extra skladieb je takmer nemožné. Od samého začiatku to slušne valcuje a šlape. Nuda a hluché momenty nehrozia. Skôr môžem spomenúť záseky, ktoré sú o niečo odlišnejšie. Od temnoty vám kapela dá trochu vydýchnuť až v polovici nahrávky v textovo trochu odlišnej skladbe „Panteón“, reagujúcej na narastajúce množstvo sprostých ľudí ignorujúcich skutočnosť a fakty.

Hudobne „veselšie“ pôsobí aj nasledujúca skladba „Derniéra“, v ktorej si užijete zabijácky riff. Fakt jediný malý problém mám so songom „Kliatba“. Ako medzihra je v pohode, ale pri tom refréne akosi ohŕňam nosom a nejako ma neberie. Album ukončuje ťaživé outro „Do zeme“. Oproti celému albumu pôsobí inak (dá sa povedať, že ide o baladu), ale keďže uzatvára celú nahrávku „Zlo“, pasuje tam.

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Miroslav Krausko

Redaktor Valhalla.sk