Moje skúsenosti z posledných absolvovaných koncertov v našej vlasti a informácie, ktoré často čítam a počúvam, mi vírili v hlave myšlienky o možnej účasti slovenských fanúšikov na takom prestížnom podujatí, akým vystúpenie OPETH z môjho odhadu malo byť. Rozplynutie temných mráčikov prináša pohľad o 19. hodine večernej pred vchod do MMC. To množstvo čakajúcich ľudí ma upokojilo a utvrdilo v názore, že sa jedná o skutočne dôležitú a nielen v rockovom svete prestížnu záležitosť. Už len vydanie geniálneho Heritage predurčovalo viac ako silný zážitok. Viem, nie každý dokázal prijať tento výtvor pre jeho spiatočníctvo a akési voľnomyšlienkárstvo v ňom ukryté. Osobne zastávam názor, že ich tvorba narástla v dokonalosť samú vďaka spolupráci so Stevenom Wilsonom z PORCUPINE TREE. Jeho vplyv je cítiť aj v poslednej fošni ako puch celulózky v Ružomberku.

Nechcem tu rozoberať čo bolo dávno rozobraté a vyvolávať konflikty za každú cenu, preto ukončím moje blúznenie a presúvam sa do haly. Tu si to už poriadne užívajú fínski VON HERTZEN BROTHERS, sťaby predskokan švédskych majstrov nálady. Srdcoví bratia sú prestížne zoskupenie v rodnej vlasti a u nás skôr béčkari. Doma žnú zlaté platne za svoje tri posledné fošne a nakopávajú prdel aj známejším kolegom. Tvorba VON HERTZEN BROTHERS je na pomedzí progresívneho rocku rokov sedemdesiatych, kde najväčšiu inšpiráciu cítiť v LED ZEPPELIN a teatrálnych QUEEN skĺbených s esenciami tradičného Fínska a exotickej Indie. To všetko premotané nespútanou radosťou a vychutnávaním si života ako takého. Mne ich nespútaný hravý a nákazlivý prejav nesmierne lahodí. Boli dobrou voľbou pre rozohriatie. Ľutujem neskorého vstupu do klubu, kedy som nestihol prvú skladbu aj pre dôsledné „prešacovávanie“ SBSkou pri vchode, ale aj množstvom ľudí, ktorí v ten večer do MMC prišli. Zoskupenie okolo troch bratov sa odprezentovalo v dobrom svetle a hlavne ich dve posledné skladby boli chuťovkou, po ktorých som banoval, že nemajú samostatný a plnohodnotný set.

Nútenú prestavbu pódia využívam na konverzáciu s človekom ktorý prišiel zo slovenského  New Castle a som rád, že tam bolo rôznorodé zastúpenie fanúšikov. Umocňovalo to ten môj už vyššie spomínaný dojem o udalosti roka. Partička okolo hlavného guru Mikaela Akerfeldta nás na seba nenechala dlho čakať a vpochodovala na pódium relatívne presne. Nástupové intro pred spartakiádou a už sa na nás valí novučičká The Devils Orchard, nádherne zahratá, presne do posledného detailu. Mikaelov vyzretý spev a neskutočne vyvážený zvuk! Ten bol celý večer ako z americkej rozprávky, kedy všetko funguje zázračne a nič sa neposerie ani v samotnom závere. Malá konverzácia s publikom a valia na nás ďalší kýbeľ emócií z poslednej fošne v podobe I Feel The Dark. Strhujúce prevedenie s dokonalou svetelnou kulisou. Prelievalo sa tu množstvo farieb hodných Heritage, ale aj jeho predchodcov. Prevládala červená, no zelenej tiež nebolo málo. Po skladbe si Mikael popustí ústa na špacír ešte väčšmi a vtipkuje celkom trefne, teda až na opakovanú frázu o extrémnom štastí basgitaristu Martina Mendéza, ktorá mi už po tretej skladbe prišla dosť nemiestna. Komentovaného obdobne nijak obzvlášť nerozveselila. Asi si to títo dvaja poslední pôvodní členovia na seba môžu dovoliť. Jedinou chybičkou na kráse bol akýsi vlažný prístup kapelníka k ostatným členom. V popredí vyčnieval práve Mikael a bol aj najviac vo svetle reflektorov. Zvyšok kapely iba v potemnenom priestore. Pobavil ma výrokom, že ak sme očakávali explozívnu rockovú nádielku, mali sme navštíviť koncert KISS.

Na rad prichádza geniálna Face of Melinda inšpirovaná dcérou. Pre mňa vrchol večera práve pri trojke. Neopísateľne detailisticky odprezentovaná, až vyrážala dych. Heritage obsahuje v útrobách aj jednu poctu, ktorú nezabudol opäť pripomenúť. Štvrtá Slither venovaná Ronniemu Jamesovi Diovi rozpustila melancholickú náladu a prebudila zaspávajúcich účastníkov. Strhujúca pecka, za ktorú by sa ani legendárne spolky na čele s Diom nemuseli hanbiť. Všetko bolo neskutočne dokonalé bez najmenších nedostatkov. Ten humor na Martina sa síce aspoň u mňa začal s odstupom času míňať účinku a aj rozloženie textov v okolí mikrofónu odpúšťam. Predpokladám, že dlhodobé užívanie psychotropných látok si vybralo svoju daň. Vôbec mi to nevadí, skôr to vnímam u neho opačne, ako pomoc pri vymotaní sa z bludného hudobného kruhu do rozľahlých a síce prebádaných, ale bravúrne zrecyklovaných vôd. Pri To Rid The Disease z Damnation som ticho dúfal, že bude ešte aspoň jedna z tohto výnimočného albumu. Žiaľ fanúšik mieni a Mikael mení. Dav si užíva geniálnu Grand Conjuration. Počas predstavovačky stihnú obaja gitaristi preskúšať návštevníkov v krátkom hudobnom kvíze a ako prídavok dostávajme bonbónik Deliverance. Nastáva zborový úklon, poďakovanie, rozhádzanie osobných artefaktov (zakŕmenie pod pódiom) a ústup do útrob šatní. Koniec, fine, ende!

Skončil sa dokonalý hudobný zážitok, kedy som konečne vyvetral tú nechuť navštevovať podobné akcie a znovu vo mne ožíva chuť si to čoskoro zopakovať. Rád tomu popustím uzdu, no budem dobre zvažovať v tejto spleti akcií, komu dám svoj hlas nabudúce. Žeby Anneke?

PLUSY:
Dokonalý zvuk oboch interpretov. Vyvážený výber skladieb u OPETH, aj keď by som si možno prial iné, nepostrádal som ich. Perfektná predkapela. Obstojná návštevnosť.
MÍNUSY:
Opakovaná sranda nie je…. Inak nič záporné, zhola nič.

Playlisty:
VON HERTZEN BROTHERS: Brother (Experience), River (Approach), Freedom Fighter  (Love Remains The Same), Angels Eyes (Stars Aligned), I Believe (Stars Aligned), Let Thy Will Be Done (Approach)

OPETH: The Devils Orchard (Heritage), I Feel The Dark (Heritage), Face Of Melinda (Still Life), Slither (Heritage), Credence (My Arms Your Hearse), To Rid The Disease (Damnation), Folklore (Heritage), Heir Apparent (Watershed), Grand Conjuration (Ghost Reveries), Drapery Falls (Blackwater Park), Deliverance (Deliverance).

Autor a foto: Ruun

OPETH