Samozrejme treba brať do úvahy aj to, že táto kapela nepatrí medzi spolky chŕliace albumy ako na bežiacom páse. No na začiatok roka 2018, kedy okrem iného oslavujú 20. výročie, vydali novinku nazvanú „Trident Wolf Eclipse“.

WATAIN – Trident Wolf Eclipse

Hneď v úvode musím napísať, že ortodoxným fanúšikom WATAIN nie som. Aktuálna novinka ma začala zaujímať, až keď sa začalo ukazovať, že by mohlo ísť o slušnú besnotu. „Trident Wolf Eclipse“ je intenzívne a zlovestné dielo, avšak nie za každú cenu. Experimentovanie, ako v prípade „The Wild Hunt“ (recenzia TU), sa tentokrát nekoná a tak aj poslucháč sa bude nachádzať v komfortnej a nenarušovanej zóne.

Hneď v úvode nahrávky na vás vyvalia slušné inferno a zbraň hromadného ničenia s názvom „Nuclear Alchemy“, nesúcu sa v „klepačkovom“ prevedení a so štekajúcim Erikom Danielssonom. Ide bezpochyby o najväčšiu víchricu. Uštvanie šprintom však nebude, pretože aj keď WATAIN tentokrát stavili na našlapaný materiál (vymaľované je za nejakých 35 minút), tak nezabúdajú byť v ďalšom priebehu pestrejší, meniť tempo a dodať aj atmosféru.

Čo je vlastne hneď prípad nasledujúcej piesne „Teufelsreich“, ktorá sa nesie v strednom tempe. Po gitarovej stránke sa v dosť veľkom pomere objavujú tremolo vyhrávky vo vysokých tónoch, nájde sa aj pár prípadov, kedy väzbenie strunovej sekcie vytvára menej príjemný zvukový chaos, ale kde-tu zaznie aj prijateľnejšie znejúca melódia vytvárajúca potrebné nálady.

WATAIN

Na niektorých miestach však postrehnete, že agresívny vokál a bicie hrajú hlavnú úlohu a budú vás masírovať. V týchto momentoch gitara plní funkciu len akéhosi podmazu a zospodu stmeľuje celok ako taký. Zvukovo ide o štandard v rámci black metalu, samozrejme, keď máme na mysli súčasné potreby, keďže v rámci čierneho kovu tu ide v podstate o „komerčnú“ kapelu, takže razíme heslo – špinavo, ale predsa moderne.

Nový album ponúka aj momenty, kedy skladby lezú parádne do ucha, či už je to hlavne v druhej polovici silná hitovka „Ultra (Pandemoniac)“, v závere s hosťujúcim Attilom Csiharom z MAYHEM, kde opäť predvádza svoje majstrovstvo v podobe démonicky znejúcich pazvukov. Ďalším príkladom výraznej skladby je takisto „Towards the Sanctuary“, ktorá disponuje silným refrénom.

Materiál je vyrovnaný a to aj v prípadoch keď sa spomalí, ako v už spomínanej skladbe „Teufelsreich“ alebo „Sacred Damnation“. Výhradu mám len k poslednej, najpomalšej záležitosti „The Fire of Power“, ktorá je uťahaná a nie veľmi záživná. Keby tu vôbec nebola, tak by mi ani nechýbala. Inak šľape celý album slušne.

Hodnotenie autora: 7 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Miroslav Krausko

Redaktor Valhalla.sk