Nielen rok „1755“ odkazuje na históriu, ale tiež otváracia „Em Nome Do Medo“, ktorá je „prerábkou“ pochádzajúcou z päť rokov starého dvojalbumu „Alpha Noir/ Omega White“. Pravda, o mnoho jemnejšou a so „symfonickým orchestrom“ v pozadí. V úvodzovkách preto, lebo samotný Fernando Ribeiro – mystický spevák skupiny, priznal, že v skutočnosti ide len o počítačom vytvorené stopy jednotlivých orchestrálnych nástrojov. Avšak, koho by to napadlo, keď sa podarilo vytvoriť tak autentický zvuk? Napriek úbytku agresie je však spomínanými orchestráciami vytvorená o niečo znepokojivejšia a nervydrásajúca atmosféra.

MOONSPELL – 1755

Gitár sa nám dostane hneď v nasledujúcej, titulnej „1755“. Koncept albumu pojednáva o pustošivom zemetrasení, ktoré v danom roku postihlo Lisabon a podľa historických prameňov vraj v meste nezostal kameň na kameni. Metropola Portugalska tak musela znova vystavať.

Kapela často využíva mohutné zbory, ktoré sú tiež tak trochu ušným klamom pre poslucháča, pretože ich vraj nahralo prakticky len pár ľudí a boli taktiež na seba vrstvené. Niekedy by fanúšik možno viac ocenil, keby bol takýchto objasňujúcich detailov ohľadom nahrávacieho procesu ušetrený…

Zaujímavý sláčikový úvod obstaráva „Desastre“. Fernando v podstate takmer bez prestania na „1755“ používa agresívne vokály. V kontraste s orchestráciami je však hudobná náplň vcelku jemná a (snáď?) stráviteľná i pre ľudí, ktorí nemajú extrémny metal v láske.

MOONSPELL

Použitá portugalčina znie exoticky a kapela hrá svoju typickú líniu – odtlačok MOONSPELL je priam hmatateľný. Majú už svoj typický rukopis a nepotrebujú príliš experimentovať. Jedine, ak použili viac neskreslených zvukov gitár než v minulosti.

„1 de Novembro“ akoby z oka vypadla skladbám z debutového albumu „Wolfheart“ a taktiež Ribeiro používa iné vokálne výrazy ako v predchádzajúcich položkách. Gitarové sóla sú naozaj vyzreté a tvoria samostatnú kapitolu, ktorú je potrebné vyzdvihnúť. Svoj typický rukopis a um Ricardo Amorim posúva každou platňou ďalej a ďalej. Najväčšia extáza sa dostaví v „Ruínas“, kde gitarové emócie naozaj prýštia.

Asi najväčší hit sa nachádza už takmer na konci aktuálneho diela – „Todos Os Santos“. „Štekotavý“ vokál, silná kompozícia a vyspelé aranžmány, rytmus nútiaci (minimálne) ku pokyvkávaniu hlavou, orientálne melódie a zbory. Veľmi dobré!

Na záver sa na nás vyvalí priam dojemná „Lanterna Dos Afogados“, pôvodne od popových PARALAMAS DO SUCESSO z Brazílie (mimochodom verzia od MOONSPELL je omnoho temnejšia a podarenejšia ako originál). Zľahka zatvára dvere ako vánok, kedy ani neviete či to bol závan vetra alebo duch starého Lisabonu. Fernando na rozlúčku konečne zaspieva čistým hlasom a ja si až teraz uvedomujem, že to, čo mi na „1755“ chýbalo bol práve jeho melodický vokál. Postupné spomaľovanie ešte naposledy dvíha majestát koncepčného diela s názvom „1755“.

Hodnotenie autora: 7 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Marko Hundža

Redaktor Valhalla.sk