Kapela HUMAN HUMUS sa na Slovensku postupom rokov vyprofilovala v top grindcorovú brúsku s bohatými koncertnými skúsenosťami nielen u nás, ale aj v zahraničí. A že to robia tým správnym spôsobom dokazuje aj ich hranie vo verejnoprávnom rozhlase či nedávna účasť na festivale Brutal Assault.

HUMAN HUMUS – The Obligatory Struggle

Na grindový spolok možno prekvapivo nechŕlia nahrávky každú chvíľu, od debutu „Dirty Filthy Mess“ k aktuálnej radovke „The Obligatory Struggle“ ubehli štyri roky, ale človek v ich prípade zase vie, že dostane kvalitu.

Novinka predstavuje poctivý grindcore, žiadne tancovačky ale nástrel, tentokrát však viac zahustený, čím mám na mysli hutnejší zvuk. A keďže sme v ich prípade na severe Slovenska, tak aj ich tvorba odkazuje smerom na Sever, do Fínska a Švédska. Dá sa povedať, že na novom albume ide o vyzretejšiu produkciu, pretože borci sa tentokrát zas tak veľmi neponáhľajú a miestami sa držia na uzde. Samozrejme, dostanete niekoľko náklepov aj agresivity, no časté zmeny tempa, ale aj vokálu vytvárajú to, že nový materiál je dosť pestrý a chalani to netlačia za každú cenu do extrému. V skladbách ako „The Executors (of Unquestionable Authority)“ či „Bounce About (Yourself)“ sa ide v strednom tempe, miestami mixnutom s krátkym náklepom a masívnou gitarovou stenou, ale aj vo vyslovených divočinách sa variuje a nie je to čisto iba o zbesilosti.

HUMAN HUMUS

Vokalista Ižďo zvykol štekať ako o život, ale na novom albume máme možnosť počuť jeho vokál v hlbšej polohe a to častejšie, ako kedykoľvek predtým. Zdá sa mi, že jeho typický škrek je jemne potlačený dozadu. Remeselne je novinka zvládnutá kvalitne, možno až profesorsky a v podstate jej nemám čo vytknúť, no chýba mi tu akási nadstavba, niečo čo by ma dostalo častejšie do vytrženia. Debut, ktorý bol chytľavejší a zvukovo viac zúrivejší mám jednoducho o čosi radšej. Pri aktuálnej nahrávke mám pocit, že zúrivosť a agresia sa síce ukazuje a pripomína, ale často ako keby len bublala pod povrchom. Na druhú stranu je fajn, že oproti debutu to posunuli trochu iným smerom, ale zachovávajúci si stále vlastný ksicht.

Ako najlepšie skladby označím našlapanú „Searching for Lies“, carcassovským riffom disponujúcu „Consumers Rendez-Vous“ a hlavne hitovku „Violence Priest“. Posledné dve spomínané piesne sa nachádzajú na konci nahrávky, kde je zaujímavým faktom, že gitarista Andrej v tejto pasáži ponúka poslucháčovi dosť výrazné riffy. Po celkovej agresívnej masáži si na úplný záver ponechali zhodenie ťažoby v podobe najdlhšieho songu „Alarm“, v strednom tempe, ladeného do sludgeu. Textovo je to aj tentokrát od HUMAN HUMUS očakávaná vec a to kritika spoločnosti a nastavovanie zrkadla trefným spôsobom.

Album na recenziu poskytlo vydavateľstvo L´ Inphantile Collective.

Hodnotenie autora: 7 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Miroslav Krausko

Redaktor Valhalla.sk