MASTERPLAN. Skupina, ktorá svojím debutom vyvolala riadny poprask. Frontman Roland Grapow, ktorý bol v tom čase čerstvo vyhodený z legendárneho zoskupenia zvaného HELLOWEEN, zakladá kapelu, ktorá sa tiež stane legendou. Teda minimálne pre power metalového fanúšika. Zozbierané nápady prichystané práve pre HELLOWEEN mu v danom čase už nebolo dané predstaviť so svojou dlhoročnou hudobnou milenkou, takže ich používa pre svoj nový projekt. Skladby sú perfektné, chytľavé a dokonca presvedčil na hosťovanie toho času zatvrdlého anti-metalistu a bývalého spoluhráča Michaela Kiskeho.

MASTERPLAN – PumpKings

Odvtedy už prešiel nejaký čas a po mnohých rokoch Roland rekapituluje. Staré piesne z jeho pera vydané pod hlavičkou HELLOWEEN sa odhodlal znovu nahrať so svojím domovským zoskupením.

Natíska sa teda otázka – pre koho je vlastne album určený? Pre fanúšikov MASTERPLAN, pre fanúšikov HELLOWEEN? Aké má ambície? Prekonať neopakovateľnú atmosféru, ktoré tieto skladby v origináli majú? Alebo len jednoducho z nostalgie zaspomínať na staré dobré časy?

Spevák Rick Altzi s veľmi peknou farbou hlasu, nie nepodobnou svojmu predchodcovi – výbornému nórskemu pevcovi Jornovi Landemu, sa snaží. Naozaj veľmi. Ale priblížiť sa ľahkosti s akou spieval hore spomínaný Michael Kiske je neľahká úloha aj pre najkvalitnejších spevákov. A Rickovi to trochu škrípe v skladbe „Mankind“. Jeho spev je však príjemný na počúvanie a oproti „uškriekanému“ (prepáč Andi) Derisovi je až medový. Taktiež pár vysokých tónov je už na hranici Rickových možností v „Mr. Ego (Take Me Down)“. Naopak „Music“, akoby bola napísaná presne pre Altziho hlas.

MASTERPLAN

Nie je správne upriamiť pozornosť jedine na speváka. Zvuková produkcia sa mi zdá trochu „zahuhlaná“, spev je trochu v pozadí a prekvapuje zapojenie klávesov. Teda prekvapuje, ako prekvapuje. MASTERPLAN boli klávesmi stále pretkaní, čo však o „tekviciach“ neplatí. To je asi to najhlavnejšie, čo originál a novinku od seba odlišuje.

„PumpKings“ čerpá zo všetkých zásekov, kde bol Roland prítomný (okrem „Better Than Raw“, kde ako skladateľ uvedený nie je) a výnimkou nie je ani kontroverzný „Chameleon“. Z môjho pohľadu veľké osvieženie tak trochu jednoliatej tvorby nemeckej legendy.

Rolandova hra je už tradične nápaditá, ctiaca originál a taktiež zľahka inovatívna. Niektoré sóla sa mi zdajú úplne pretvorené, avšak s odkazom na to, ako boli nahraté predtým. Vtipné je zapojenie Ozzyho výkriku na začiatku najdlhšej „The Dark Ride“ – ktoré sa mi spolu s „Music“ asi ako jediné javia lepšie spracované, než ich pôvodná verzia.

Perfektným skladbám z minulosti sa však nedarí dosiahnuť atmosféry, ktorá panovala pri ich prvom nahratí. „PumpKings“ je preto pre mňa nepochopiteľný krok. Fanúšikovia HELLOWEEN si predsa oveľa radšej pustia originál a fanúšikovia MASTERPLAN chcú novú tvorbu. Album sa napriek všetkému dobre počúva a veruže nostalgia vás neminie. Tento zásek si možno nájde aj svojich fanúšikov, ale ja si radšej počkám na plnohodnotnú radovku s novou hudbou od MASTERPLAN.

Hodnotenie autora: 6 / 10

Názor redakcie:
V mojich postrehoch k albumu „PumpKings“ sa vyhnem porovnávaniu s pôvodnými verziami skladieb HELLOWEENU z niekoľkých dôvodov. Tým hlavným je, že aj sám Roland Grapow počas našej návštevy vo Zvolenskej Slatine (reportáž TU) spomenul, že by sa porovnávaniu chcel vyhnúť, aj keď to od verejnosti považuje priam za nemožné. Druhým dôvodom je, že pôvodnú tekvicovú tvorbu nemám až tak napočúvanú. Roland v rozhovore spomenul, že jedným z dôvodov nahratia tohto albumu je aj priblíženie jeho niekdajšej tvorby novšiemu a mladšiemu publiku. Do tejto skupiny sa radím aj ja a preto beriem „PumpKings“ ako klasický štúdiový album.

Keby som to pritiahol za vlasy, tak MASTERPLAN sa týmto albumom vrátili o pár rokov späť, čo myslím v tom najlepšom slova zmysle. Osobne ma posledné albumu až tak nechytili, v mojom srdci s stále na najvyššom stupienku prvé tri albumy a úvodná vypaľovačka nového albumu s názvom „The Chance“ ma okamžite posadila do sedadla. Rick Altzi podáva absolutórium na celom albume a hlavne sa do uší vracia to, čím bol MASTERPLAN vždy príznačný – skvelé gitarové a bubenícke sóla.

Albumom sa dá preplávať veľmi rýchlo a nepozorovane, rytmus skladieb totiž okamžite lezie pod kožu. Aj keď by sa dali vyzdvihnúť takmer všetky skladby na albume, pre mňa najväčšie pecky tvoria prvá a posledná skladba – už spomínaná „The Chance“ a záver zaobstarala „Take Me Home“.

Ak mal teda Roland Grapow za cieľ priblížiť svoju staršiu tvorbu novej generácii fanúšikov, tak sa mu to jednoznačne podarilo!

Autor: Fiju

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Marko Hundža

Redaktor Valhalla.sk