Snáď len hluchý a slepý jedinec nespozoruje, resp. neprizná obrovský úpadok tohto niekedy neuveriteľne charizmatického frontmana, či už z hľadiska jeho poslednej štúdiovej tvorby, živého prevedenia alebo celkového pôsobenia na scéne. Keďže je jeho ex-kapela SEPULTURA bezpochyby mojou najväčšou srdcovkou, vnímam tento nepríjemný fakt skutočne citlivo, no čas na reparát je tu a práve teraz, konkrétne s bratislavskou zastávkou aktuálneho turné „Return To Roots“.

Na tejto šnúre si totiž spomínaný Max a jeho brat Iggor zaumienili vzdať hold ich v poradí šiestej štúdiovej spolupráci so SEPULTUROU, konkrétne albumom „Roots“ z 1996. Ten sa chalani rozhodli prehrať pekné od A do Z a zároveň si zaspomínať na časy najväčšej slávy, kedy podobné hudobné výlisky trhali rebríčky predaja a metalové hity rotovali v médiách od rána, do neskorej noci. Nápad rozhodne zafungoval, čoho silným dôkazom bola aj totálne vypredaná zastávka v hlavnom meste a zároveň natrieskaný klub s tisícovkou prítomných, čo spolu s obrovskými letnými teplotami a minimom vzduchu vytvorilo hotovú tropickú saunu.

ČAD

Tú sme si vyskúšali už počas supportu v podobe momentálneho dua ČAD zo Svätého Jura. Basgitaristka Basia si síce ešte stále plní mamičkovské povinnosti (možno by nebolo od veci pre takéto prípady „zamestnať“ nájomného koncertného hráča), no i napriek tomu Pišta a Valér vyučovali o stošesť.

Hneď na úvod priam fantastický zvuk (hlavná hviezda ho lepší určite nemala!), nepreberné množstvo starších či novších hitov („Ťažký kov“, „Rabovačka“, „Démon samoty“, „Sklenená veža“, „Sekery a buzogáne“, „Konflikty“, „Štvaná zver“) a až na mierne udychčaný vokál, výborné inštrumentálne výkony. ČAD sú naživo jednoducho obrovská tutovka, tak až sa budú niekedy ponevierať po vašom okolí, jednoznačne na nich hoďte očkom.

Max Cavalera neustále hecoval dav k tlieskaniu

Na príchod dvojice bratov si musíme počkať o niečo dlhšie než bolo v pláne (prestávka sa pretiahla o dobrých dvadsať minút), čo robí z celučičkého MMC jeden nadržaný a nesmierne nedočkavý vulkán. Ten v moment príchodu Maxa, Iggora, Marca Rizza a Tonyho Camposa na scénu, no najmä za počiatočných tónov nesmrteľnej klasiky „Roots Bloody Roots“ doslova exploduje! V tej chvíli totiž skáče všetko čo má obe nohy a v útrobách vypredanej arény je po celučičké vystúpenia preto priam dokonalá atmosféra. Nikomu snáď ani nevadí, že celkový zvuk je z počiatku veľmi čudesný a slabý ako letný vánok, lenže aj to sa s pribúdajúcimi minútami dáva pomaly, ale isto do prijateľnej formy.

Tu však všetky pozitíva skutočne asi končia a ortodoxný fanúšik sloganu „No Cavalera = No Sepultura“ môže s čistým svedomím prestať s čítaním nasledujúcich riadkov. Ak som v samom úvode spomínal reparát, ani zďaleka som nepredpokladal, že sa raz dostanem do bodu, kedy si poviem „poslednýkrát!“. Kým prvá polovica vystúpenia ešte ako tak stála za to (najmä vďaka hitom ala „Roots Bloody Roots“, „Attitude“, „Ratahamata“), pri tej druhej to už bolo v niektorých momentoch na nevydržanie. Nebudeme zbytočne strácať čas tým, že Max je s výzorom bezdomovca čoraz otrasnejší za mikrofónom, jeho hra na gitare je na smiech a Iggor za úspornými bicími čoraz viac pripomína karikatúru samého seba.

Max Cavalera

Chcel som si trhať vlasy, keď Max len tak amatérsky hladkal jednu strunu, zapchať uši, keď asi po stýkrát vyzval publikum k nekonečnému „hey hey hey“ a vypichnúť oči, keď sme sa dočkali nudného a naťahovaného bratského sóla na bicie nástroje. Aj to však bola jemná omáčka v porovnaní so samotným prídavkom, kedy koncert absolútne vôbec negradoval, a aj vďaka tomu ho nemôžem označiť za nič iné, než TOTÁLNU blamáž a podvod na svojich fanúšikoch! Tým bratislavským však toto neprekážalo a bavili o sto šesť. Bratom Cavalerovcom vytvorili aj v pekelnom teple vynikajúcu atmosféru, ktorú si snáď ani nezaslúžili.

Približne sedemdesiatminútové (!) vystúpenie je totiž zakončené iba nesúrodými útržkami coverov ako „Orgazmatron“, „Ace of Spades“ (obe MOTÖRHEAD), „Raining Blood“ (SLAYER) a chabého úryvku klasiky „Desperate Cry“. Nečakaný bonus na záver? No predsa už jedenkrát odohraná „Roots Bloody Roots“! Počas týchto chvíľ akoby ani chalani vlastne nevedeli čo majú hrať a v akom počte majú hrať, keďže duo Rizzo/Campos len chaoticky pobehovalo z pódia a na pódium. Po celý čas zmračený výraz Iggora akoby dokonalo vystihoval pocity nad celým bratislavským vystúpením tohto pochybného cirkusu, ktorý zlyháva takmer vo všetkých činnostiach. Reunion pôvodnej zostavy SEPULTURA by preto dnes chcel asi iba obyčajný blázon!

PLUSY:
ČAD, vybičovaná atmosféra, návšteva okolo tisícky prítomných, až na pár momentov zvuk

MÍNUSY:
Max a Iggor Cavalera, obrovská teplota v klube a nedýchateľný vzduch, arogantná SBS

Ladislav Rusnák

Mladý a veľmi aktívny fanúšik metalovej muziky, ktorú vyhľadáva už od útleho veku. Taktiež obrovský vyznávač rybolovu, pasívny športovec (futbal, hokej, bedminton) a človek so zmyslom pre kvalitný film. Od roku 2011 taktiež zanietený redaktor hudobného webzinu Valhalla.sk.