Piatok odštartovali na hlavnom pódiu domáce kapely a to v poradí NIL, TLESKAČ a DARK GAMBALLE. Prvú, na ktorú sme sa tešili a išli pozrieť boli alkoholickí veteráni na čele s Otom Herešom, ALKEHOL. Pod pódiom sa zišiel hojný počet fanúšikov a za úvodného riffu skladby Hospodo nalejvej privítalo kapelu nadšené publikum. ALKEHOL doslova naliali svoju porciu alkoholického rocku do nadšeného publika, ktorému nevadilo, ani to, že sa počas ich vystúpenia prehnala Vizovicami celkom slušná prehánka. Kapela si vystúpenie užívala takisto ako fanúšikovia. Okrem neodmysliteľných hitov potešila aj Brichtova skladba Nechte vlajky vlát, ktorá dostala gitarovejšiu podobu. S publikom sa kapela rozlúčila hitmi Na zdraví a klasikou Na Slamníku.

Po zábave na ALKEHOLE prišiel čas na pagan metalových VARG, spievajúcich o vlkoch. Nesledoval som celé ich vystúpenie, no podľa mňa piatkový deň jednoznačne spestrili a oživili. Je pravda, že na nich neostalo toľko ľudí ako na domácich ALKEHOL, no ich koncert mal šťavu a tvrdšie orientovaných fanúšikov jednoznačne potešili.

Na ďalšiu kapelu, teda domáce vychádzajúce hviezdy SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY som sa tiež bol pozrieť iba nachvíľu a z opodiaľ. Kapela urobila veľký krok, pretože ich aktuálny album Návaz vydalo francúzske vydavateľstvo Season of Mist. Ich doom metal prepletený s folkom si našiel svojich zástupcov, no myslím si, že ich živé prevedenie vskutku zaujímavých skladieb sa viacej hodí do klubu ako na veľké pódium.

Po SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY som sa veľmi tešil na nórsku SIRENIU. Ešte počas vystúpenia českej kapely som sa však bol občerstviť a nepočul som, čo hovorí sympatická moderátorka festivalu. Po občerstvení som sa určite nielen ja ponáhľal na SIRENIU, ale zrejme nielen na moje prekvapenie, sa začiatok koncertu trošku posunul a na pódiu sa objavili thrash coreoví Maďari EKTOMORF. Ich štúdiová tvorba ma vôbec neberie, no naživo to však bolo niečo iné. EKTOMORF majú smolu, že sa dlho nevedeli zbaviť vplyvu starej „cavalerovskej“ SEPULTURY. Ako tak sa im to podarilo až na poslednom štúdiovom albume Redemption. Ich energický set však zaujal viacerých a dosýtosti sa vyskákali.

Stále som čakal na SIRENIU, no už EKTOMORF svoj koncert o niečo predĺžili a moja prvotná úvaha, že si vymenili práve tieto dve kapely medzi sebou hracie časy sa začala rozplývať a začal som tušiť, že SIRENIA zrejme nevystúpi. Na pódiu sa tak chystali RHAPSODY OF FIRE. Ešte pred tým, než sa dostanem ku samotnej kapele si neodpustím jednu poznámku. Pred koncertom týchto Talianov som zahliadol zrejme súrodenenecký pár, asi 12 – ročné dievča a približne jej 8 – ročného brata v rovnakých tričkách RHAPSODY OF FIRE ako sa nadšene predierajú dopredu, aby videli svojich miláčikov. A to neboli jediné deti, ktoré som na festivale stretol. Z roka na rok jazdí na festival čoraz viac rodín aj so svojimi ratolesťami, čo beriem iba ako pozitívum. Množstvo detí sedelo na pleciach svojich rodičov a pri svojich obľúbených tónoch boli usmiate od ucha k uchu. Človeka až zahreje pri srdci, keď vidí, že vyrastá nová generácia rockerov a je iba dobré, že svoje deti vedú od malička k rockovej/metalovej hudbe.

Ale späť ku samotným RHAPSODY OF FIRE. Tých som videl tento rok v Bratislave, takže som ich odsledoval iba z diaľky. Kapela prišla prezentovať nový album From Chaos To Eternity. Ich symfonický power metal mám celkom rád, ale priznám sa, že toto vystúpenie som si až tak neužil. Fabio Lione je aj po turné s KAMELOTOM vo vynikajúcej forme, čo potvrdil aj vo Vizoviciach. S kapelou sa predstavil aj nový gitarista Tom Hess, ktorý okrem gitarového umenia zaujal aj svojou briadkou. Z nového albumu som si asi najviac užil singlovku Aeons of Raging Darkness. Kapela samozrejme nezabudla ani na skladby ako Dawn of Victory, taliansku baladu Lamento Eroico alebo Emerald Sword. Mňa osobne RHAPSODY OF FIRE ani nepotešili, ale ani neurazili.

Ak ma pamäť neklame, tak pred hlavným headlinerom tohtoročného Masters of Rock prišli s moderátorkou na pódium Morten Veland a Ailyn, teda dvaja členovia SIRENIE, ktorí sa ospravedlnili fanúšikom. Dôvod prečo nevystúpili, bol ten, že lietadlo s ich bubeníkom malo meškanie a tak nestihol prísť do Vizovíc včas. Podľa mňa to bolo veľká škoda. SIRENIA však prisľúbila, že nabudúci rok sa na Masters of Rock vrátia.

A prišiel čas na TWISTED SISTER. Ja osobne som sa na nich nijako špeciálne netešil, pretože poznám len ich dva najväčšie hity I Wanna Rock a Were Not Gonna Take It. A to bolo možno dobre. Priznám sa, že z ich vystúpenia mi behali zimomriavky po chrbte a bol som z neho unesený. Celá kapela odohrala plne profesionálny set a na druhej strane absolútne úprimný. Na nič sa nehrali a čo skladba, to obrovská odozva v publiku, ktoré si ich koncert užívalo. Myslím, že by nebolo človeka, čo nemal ruky nad svojou hlavou. Opäť sa mi potvrdilo, že kapely, ktoré sa na scéne pohybujú o nejaký ten rôčik dlhšie, dávajú do vystúpení srdiečko a idú naplno. To potvrdili aj TWISTED SISTER. Frontman Dee Snider lietal po pódiu ako za starých čias, stále povzbudzoval publikum a zato zožal obrovské ovácie. Celá kapela si strhla ľudí na svoju stranu a úplne zaslúžene. Takého headlinera, akým boli TWISTED SISTER Masters of Rock ešte nemal. To sa prejavilo nielen na pódiu, ale aj mimo neho. Na autogramiáde boli pozitívne naladení a bez problémov vyhoveli, všetkému, čo po nich fanúšikovia a organizátori chceli. Navyše TWISTED SISTER boli v Českej republike vôbec po prvýkrát a podľa slov Jay Jay Frencha, bol tento koncert obrovským zážitkom aj pre kapelu samotnú. Pri slaďáku Price vyzvala kapela divákov, aby svietili telefónmi a minimálne trištvrtina z fanúšikov to aj dodržala. To bol naozaj vrchol ich vystúpenia. Pri I Wanna Rock sa Snider „pohral“ s divákmi a nechal ich spievať slovko Rock, ktoré sa nachvíľu zamenilo aj za slovíčko Fuck. Tento koncert bol zaznamenávaný aj na kamery, takže možno sa niekedy v budúcnosti dočkáme ďalšieho DVD práve z festivalu Masters of Rock.

Po TWISTED SISTER sa bolo treba občerstviť, takže austrálskych AC/DC, ako prezývajú AIRBOURNE som žiaľ nevidel. Množstvo ľudí si však ich vystúpenie chválilo. Ja som však bol oveľa viac zvedavý na blackmetalových WATAIN, ktorí uzatvárali druhý deň festivalu. Na ich show som sa bol pozrieť ešte v októbri minulého roka v malom banskobystrickom klube Tirish. Veľké pódium im ponúklo možnosť predviesť svojho ohnivú show v ešte väčšom rozsahu. Vokalista Erik Danielsson neotravoval ľudí zbytočnými prestojmi a kecaním a WATAIN hrali skladbu za skladbou v rýchlom slede. Kostru playlistu opäť tvorili najmä skladby z aktuálneho a fantastického albumu Lawless Darkness. Opäť aj vďaka ohňovým efektom vynikla najmä skladba Reaping Death a neskôr Total Funeral. Na záver koncertu Danielsson zapálil ešte ďalšie fakle (aby toho nebolo málo), ktoré boli situované pred bicími a potom bez rozlúčky odišli z pódia, na ktorom doznievala ešte hudba z playbacku. Tak ako bez slova vtrhli na pódium, tak z neho bez slova aj odišli. Myslím si, že WATAIN boli vydarenou bodkou za ďalším dňom festivalu. Celkom milo ma prekvapili aj fanúšikovia, pretože som ich čakal po klasických kapelách na black metale oveľa menej.

Opäť nastal čas presunúť sa na vlak, v ktorom nám doznievali zážitky z druhého dňa. Človek si to ani neuvedomoval, ale mal za sebou prvú polovicu festivalu…