Tvorba AMARANTHE už od počiatkov delí metalovú obec na milovníkov a hejterov a už pred samotným vydaním bolo zrejmé, že nový album bude posudzovaný podobne.

AMARANTHE – Maximalism

Keďže sa radím k pomerne veľkým fanúšikom tejto švédskej úderky s tromi vokalistami, tak do prvého kontaktu s albumom „Maximalism“ som sa dostal hneď, ako bol uvedený prvý singel ešte pred vydaním celého albumu.

Áno, AMARANTHE sú v tomto tak trochu kontroverzní a veľa ľudí ich tvorbu zaznávajú ako niečo, čo s metalom nemá nič spoločné. No, mňa si doteraz vždy získali, či už na prvé vypočutie, alebo po dlhšom čase. Po prvom vypočutí singlu „That Song“ však prišlo zdesenie, ktoré ešte znásobilo neskutočne diskofilné podanie klipu. Tu už som nedokázal akceptovať ani obhajoby typu „No, možno to nie je metal, ale je to predsa AMARANTHE“.

Ale poďme pekne od začiatku. Keďže patrím medzi tých, ktorí až tak nedávajú na prvý dojem a dávajú druhú šancu, tak som sa pustil do celého albumu. Po jeho intenzívnom vypočutí sa predsa ale dá dať za pravdu obhajcom, ktorých som spomínal vyššie. Lenže pri prvom, a sčasti aj druhom albume, sa aj pri AMARANTHE dalo hovoriť o metale. Snáď najbadateľnejším plusom oproti poslednému počinu „Massive Addictive“ je upustenie od masívneho využívania elektronických prvkov, ktorých je na novinke našťastie pomenej.

AMARANTHE

Po viacerých vypočutiach je ale rukopis Elize a spol. jasne hmatateľný a „Maximalism“ je v podstate logickým pokračovaním ich diskografie. Albumu dominujú krátke, rýchle a úderné skladby, na ktoré sa síce dá zvyknúť, ale chýba tomu viacero druhov korenia. Jedným z nich je pre mňa nedostatok Henrikovho screamu, ktorý spestroval tvorbu švédskej formácie. Aj keď sa čisté vokály Elize a Jakea E. časom dostanú pod kožu, z albumu „Maximalism“ bohužiaľ nie je možné vybrať pecku, ktorá by vyčnievala nad ostatnými. Všetky piesne sú tak trochu na jedno kopyto (čo mi v prípade tejto kapely doteraz až tak nevadilo), rýchly nástup, jedna „škrekľavá“ sloha od Henrika a melodický refrén od zvyšných dvoch vokalistov. Nedostatok šťavy je spôsobený aj chýbajúcimi výraznejšími gitarovými sólami.

„Maximalism“ je album, na ktorý som si musel zvykať najdlhšie z celej tvorby AMARANTHE. Ku cti mu ale slúži pomerne krátka stopáž jednotlivých skladieb. Nie preto, že by som to chcel mať čo najskôr za sebou, v konečnom dôsledku to nie je až také zlé, no album aspoň svižne odsýpa.

Pri jednej piesni sa ale musím predsa len pozastaviť. Tou je úplne posledná nahrávka „Endlessly“, a aj keď by som sa mohol na nemastnosť a neslanosť tohto albumu akokoľvek sťažovať, táto balada sa podarila na výbornú a patrí k tým najlepším z dielne AMARANTHE. Mimochodom, je to prvý song v celej diskografii, kde si Elize vystačila vokálne sama bez kolegov za mikrofónom.

Aby som však nekončil až tak negatívne. Aj keď sa zvyšok skladieb na albume bohužiaľ nedá vyzdvihnúť, jedno sa AMARANTHE musí uznať. Neviem ako to robia, ale aj tieto piesne sa mi po dlhšom čase dostali pod kožu a ak by sa mala urobiť kompilácia z celej ich doterajšej diskografie, aspoň 2-3 kúsky by som na ňu priradil aj z tejto novinky.

Autor: Fiju

Hodnotenie autora: 4,5 / 10

Názor redakcie:
To, čo si na akomkoľvek interpretovi cením najviac, je originalita. Až potom u mňa nastupujú povedzme hráčske schopnosti, kompozícia jednotlivých piesní, prejav … Mám takú vlastnú definíciu, že kapela je dobrá vtedy, ak spoznám ich pieseň bez toho, aby mi niekto prezradil, čo práve hrá.

AMARANTHE sú originálni viac než dosť. Spočiatku som ich štýlu veľmi fandil. Ich zmes popu, moderného metalu a death metalu bola v hudobnom svete osviežujúca. Po albume „Maximalism“ tento názor už nezdieľam. Už je toho diskotékového pospevovania akosi priveľa.

AMARANTHE

Nahrávka ide v podstate v presne tých istých koľajách ako predchádzajúce tri albumy, ale s niekoľkými rozdielmi. Tentokrát mám pocit, že počúvam sólový album Elize Ryd. Jej spevácke schopnosti sú stále excelentné. Len už to nejako nehrá ako kapela. Skladby sú pravdepodobne písané Elize na telo.  Jake E. je definitívne odsunutý na druhú koľaj.

Zameranie kapely je na tomto albume očividne mainstreamové. Gitary sú tentokrát zvukovo v pozadí, disco tanečkov je viac než dosť. Chlapci asi nikdy predtým nepočuli o Rihanne, inak si neviem vysvetliť vydanie v poradí tretej piesne na albume „That Song“. Tento album bude pre AMARANTHE asi prelomový. Buď ich vystrelí do komerčných výšin, alebo ich pravý metalový fanúšikov vyškrtne nadobro zo svojho zoznamu. Ale taktiež sa nemusí stať vôbec nič…. A presne taký je aj tento album.

Autor: Lukáš „Majo“ Majerčák

Hodnotenie autora: 6 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Filip „Fiju“ Slúka

Redaktor a spoluzakladatel Valhalla.sk. Okrem melodického metalu sa vo voľnom čase venuje knihám, internetovej reklame a pivu.