Album začína husľovou tancovačkou Louhen Yhdeskäs Poika, ktorá dobre navnadí na začiatok metalovo-pivnej žúrky. Keďže je celý album spievaný v ich rodnej reči, trošku im to uberá na „drive“ skladieb a spevácke črevo po takom šiestom pive dostane asi poriadne zabrať. Skladby sú však veselé, medzi najvydarenejšie patrí tretia v poradí Tuoppi Oltta. Ani tu síce nemám ani šajnu o čom je text, no po pár vypočutiach som už nejaké slovíčka pochytil a pri „pohupávaní“ v kresle sa u mňa začal prebúdzať fínsky lesný duch. Koncept skladieb je väčšinou rovnaký, dobre známy všetkým fanúšikom Korpiklaani. Z úvodu vás nakopnú husle alebo akordeón a keď sa do toho oprie Jonne s gitarami, o zábavu je postarané. Po veľmi úspešnej skladbe Vodka sa páni rozhodli pokračovať v alkoholických skladbách a na Ukon Wacka nájdeme skladbu s názvom Tequila. Aj keď sa Tequila tiež radí k tým vydarenejším na albume, mne až tak nereže, no neviem, či je to spôsobené tým, že je spievaná vo fínčine alebo tým, že vodka je predsa len obľúbenejší nápoj. Medzi oddychovejšie songy patrí skladba, ktorá nesie rovnaký názov ako celý album. Ukon Wacka síce začína pomalšie a aj keď sa v nej neskôr objavia všetky známe prvky, rozbehnúť sa ju už nepodarí. Je to akási pauza po polčase albumu. Po polčasovej prestávke, akoby za inštrumentálne nástroje nastúpil druhý tím. Skladby sú pomalšie, bez väčšej šťavy. Tu už mi tá fínčina začína vadiť, pretože pri Korpiklaani nejde len o počúvanie, ale aj o vybláznenie. A v druhej polovici albumu sa nie je čoho chytiť. Z menšej letargie ma preberá skladba Vaarinpolkka. Ide sa o dve a pol minútovú inštrumentálku, akú si Korpiklaani nemôžu odpustiť snáď na žiadnom albume. Opäť sa prejavilo, že páni sú majstrami vo svojom obore a folk metal v ich prevedení je výborný a niekedy nie sú potrebné ani texty. Album uzatvárajú skladby Surma, ktorá je najdlhšou nahrávkou a Iron Fist, kde konečne prichádza na rad angličtina. Surma začína pomalším dvojminútovým introm, ale opäť som neoľutoval, že som to nevzdal. Po dvoch minútach prichádza až priam šialený Jonneho nástup, ktorý mi pripomína skladbu Kirki z albumu Tales Along This Road. Posledná Iron Fist konečne prináša do uší angličtinu a zlepšenie je badateľné. Škoda, že tento krok prišiel až v závere albumu. Táto skladba sa podľa môjho predpokladu bude veľmi často spievať v publiku vďaka jednoduchému refrénu. Čerešničku páni nasadili husľovými sekciami, pri ktorých mne miestami behal až mráz po chrbte.

Autor: Fiju

Hodnotenie autora: 6,5 / 10