Album štartuje vydarené intro Alucinor, kde sa Iskald snažili dosiahnuť zvuk, akoby ste si púšťali platňu. Hneď od ďalšej Under the Black Moon sa na vás vyvalí šlapavá jazda v mantineloch melodckého black emtalu. Skladbe nechýba atmosféra, agresia a rôzne zmeny tempa. Dovolím si tvrdiť, že tieto prvky sú nielen v Under the Black Moon, ale v podstate aj na celom albume. Od Iskald nečakajte nejaký inovatívny black metal. Je to klasický melodický black, rozpoznateľný už aj podľa krajiny pôvodu tohto dua. Prím na tomto albume hrá poväčšine Simon Larsen, ktorý obsluhuje gitary, basu a aj klávesy. Larsen má cit pre melódiu, čo dokazuje vo viacerých prípadoch. Treba uznať, že sa na novinke „vyšantil“ naozaj do sýtosti. Horšie to je už s bicími Aage André Kreklinga. Nemôžem si pomôcť, ale absolútne mi nepasujú do konceptu skladieb a skôr pôsobia ako rušivý element. Netvrdím, že je tomu tak stále, ale tieto rozpačité dojmy z bicích prevažujú na celom albume. Ako najlepší príklad k tomu čo píšem je skladba Rigor Mortis, ktorá má super vokál, dobrú pomalú atmosféru, ale to všetko kazia bicie, ktoré sú úplne mimo. Tie sa napravia až v závere, kedy sa tempo skladby stupňuje. Azda najvydarenejšou skladbou na albume je rovnomenná The Sun I Carried Alone.Tempo v nej je melodické, rýchle, blackový škrek dodáva skladbe správnu atmosféru a toto duo vystihlo okamih, kedy má zvoľniť. Neskôr sa zas vráti agresívna a rýchla blacková jazda. Špecifický je aj blackový vokál. Niekde mi ohromne pasuje, inokedy sa mi zdá dosť monotónny. A v podstate ako je to zo spevom, tak to je aj s celým albumom. Raz ste hore, inokedy zas dole. Niečo je naozaj vydarené, niečo sa kapele nepodarilo.

Z počúvania celého albumu sa však nemôžem zbaviť jedného dojmu. Je jedno, či ho počujete prvý alebo piaty krát, ale táto nahrávka je nabitá pozitívnou energiou. Áno, dobre čítate a viem, že píšem o black metale. Nezabúdajte však, že o melodickom. Pri pohľade na krajinu pôvodu a personálne obsadenie formácie Iskald mi celý čas behajú po rozume ich krajania Solefald. Porovnávať tieto dve kapely určite nechcem, pretože sa to veľmi nedá a Solefald sú vo svojom obore naozaj majstri, no pri počúvaní tohto albumu od Iskaldu som sa prichytil pritom ako si mám chuť pustiť práve ich krajanov Solefald.

The Sun I Carried Alone nie je zlý album, je pestrý, príjemne sa počúva, nabudí vás pozitívnou energiou, no mám z neho rozpačité dojmy. K tomu, aby sa poslucháč s radosťou vracal k tomuto albumu niečo chýba, tzv. povestný malý krôčik. Som rád, že som si rozšíril obzory o túto kapelu, toto stretnutie nebolo na zahodenie, no veľmi pochybujem, že sa k tomuto albumu budem vracať.

Album na recenziu posyktlo vydavateľstvo Indie Recordings.

Žáner: melodic black metal Krajina pôvodu: Nórsko Vydavateľstvo: Indie Recordings Dátum vydania: 17.1.2011 Web: http://www.iskald.com/, http://www.myspace.com/iskald
Zostava: Simon Larsen – gitara, basgitara, vokály, klávesy Aage André Krekling – bicie, vokály	Diskografia: Shades of Misery – 2006 Revelations of Reckoning Day – 2008 The Sun I Carried Alone – 2011
Tracklist: Alucinor (1:33) Under the Black Moon (5:14) Natt Utover Havet (5:35) Forged By Wolves (5:42) I Lys Av Morket (7:26) The Sun I Carried Alone (5:30) Rigor Mortis (2:17) These Dreams Divine (6:01) Burning Bridges (11:03)	Definitíva: Nórske duo Iskald nahralo príjemný  album nesúci sa v duchu melodického black metalu. Skladby sú stráviteľné, počúvateľné, no albumu chýba povestný krôčik k dotiahnutiu. Fanúšikov žánru však určite zaujme.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla