Na prvý pohľad je jasné, že Elysium ponúka deväť skladieb. Prídavok „len“ si musím odpustiť, pretože na stopáži to všetko dobieha posledná osemnásťminútová skladba, ktorá nesie rovnaký názov ako album. Skladby Stratovariusu ma vždy udivovali ich priamočiarosťou a údernosťou. A inak tomu nie je ani na novinke Elysium. Hneď v úvode to na vás vybalia Darkest Hours a Under Flaming Skies, ktorá má veľmi chytľavé elektronické intro a ešte lepší zborový refrén. Úvodné skladby (a v podstate nie len tie) sú melodicky výborne zvládnuté, ale ucho gitarového fajnšmekra pookreje akurát tak v skladbe Infernal Maze, kde sa vyskytujú nefalšované riffy a niekoľko sól. Okrajovo aj v skladbe The Game Never Ends, ktorá je podľa mňa asi najlepšou vecou na albume. Skladby sú chytľavé a priamočiare, ale väčšinou má na tom zásluhu Timo za mikrofónom. Nechcem znevažovať prácu pánov za inštrumentmi, ale nemôžem si pomôcť – na jednej strane sú skladby naozaj rytmicky a melodicky zvládnuté výborne, nie sú to žiadne šialené preteky, ktoré k tomuto žánru bezpochyby patria a mám pocit, že bez tohto konkrétneho vokálu by to bola dosť veľká nuda. To sa mi potvrdzuje aj v skladbe Lifetime In A Moment, kde sa tempo po výbornej The Game Never Ends nečakane spomalilo, vypol aj Timo a šťava sa úplne vytratila. Pomalá je síce aj Move The Mountain, ale tu aspoň môžem hovoriť o klasickej metalovej balade ku Stratovariusu neodmysliteľne patriacu. K menším pretekom predsa len došlo. V predposlednej Event Horizon si to kvalitne „rozdali“ Lauri za basou a Jorg za bicími, ktorý tu odvádza naozaj výborný výkon, no jedna skladba je málo. Záverečná osemnásť minútovka, aj keď začína pomaly, je mixom viacerých rytmov, ale práve v skladbe s takou dlhou stopážou, kde som očakával parádne prechody a gitarové či bubenícke sóla sa tak nedeje a namiesto toho sú tieto miesta doslova hluché. Neviem, o čo sa touto skladbou muzikanti snažili, no myslím, žeby spravili lepšie, ak by radšej urobili tri, či štyri samostatné skladby.

Elysium nie je jednoduchý na hodnotenie a po jeho vypočutí vo mne zostali zmiešané pocity. Pánom nemožno uprieť snahu, na albume je viacero svetlých momentov, hlavne prvá polovica je naozaj veľmi vydarená, no podľa mňa to z väčšej časti ťahá Timo a aj keď gitary, klávesy a bicie odviedli kvalitnú robotu, v tomto smere poslucháča najlepšie upúta niečo nové a dych vyrážajúce a to tomuto albumu chýba.

Názor redakcie:
Zo začiatku som týmto albumom nebola nejak extra nadšená, ale čím častejšie ho počúvam, tým viac mu prichádzam na chuť. Po podľa mňa nie vľmi vydarených posledných dvoch albumoch konečne Stratovarius opäť nabral vlastný a úspešný smer. Elysium je vcelku slušný, melodický, svižný album, ktorý sa dobre počúva avšak asi nehrozí, že si ho budem púšťať celý ako Destiny a Visions, nanajvýš tak pár songov. Na jeho úspechu má veľkú zásluhu gitarista Matias Kupiainen, ktorý svoj talent predvádza najmä v rovnomennej takmer 20 minútovej skladbe Elysium. Celému albumu však chýba nejaký výrazný hit.

Čo sa týka hodnotenia konkrétnych skladieb, na rozdiel od môjho kolegu, za najvydarenejšie považujem práve Lifetime In A Moment a Move The Mountain, možno, že preto, lebo Timov hlas mám o niečo radšej práve v pomalších skladbách. Asi je to zapríčinené obdobím „Elementsov“, keď Tolkki nútil Tima spievať až neprirodzene vysoko. A ten spôsob spevu som vôbec nemusela, doslova mi to trhalo uši. Infernal Maze – tiež skvelý song, s pomalým začiatkom, no potom sa krásne rozbehne, miestami mi nepatrne pripomína starý dobrý album Destiny, konkrétne refrén skladby Rebel, čo sa mne veľmi páči. Za ďalšie vydarené skladby považujem Darkest Hours, The Game Never Ends. Ostatné – Under Flaming Skies, Fairness Justified, Event Horizont a epos Elysium radím medzi klasické priemerné Stratovarius songy.