V súvislosti s týmto podujatím mi vŕtali v hlave tri otázky. Prvou bol spôsob akým sa zhostí Alessandro Conti speváckych partov Fabia Lioneho. Ako dopadne naživo prevedenie a súzvuk symfonických prvkov posledného albumu, keďže ten bol nimi priam prepchatý, ba až potláčal ostatné nástroje. A tou poslednou otázkou ostávala účasť. Posledné zážitky mi radili byť skeptickým najmä pri návštevnosti, obzvlášť melodických spolkov. Ako to vlastne celé dopadlo?

ASYLUM PYRE

LUCA TURILLI’S RHAPSODY sú na aktuálnom turné podporení francúzskym zoskupením ASYLUM PYRE, ktoré celý večer aj začínalo. Progresívny symfonický power metal v ich prevedení sa opieral o gitarový dvojzáprah a hlavne silný a sebavedomý vokál speváčky Chaos Heidi. Tá spríjemňovala vystúpenie aj svojím sympatickým výzorom a sexi francúzštinou. Žiaľ, prvá skladba sa niesla v horšom zvuku, ploché bicie, nevýrazná basová gitara, zblízka obe gitary zneli ako nerozpoznateľná hlasovo prepálená zvuková guľa. Netrvalo dlho a zvuk sa stal prehľadným.

Kapela celé vystúpenie ladila skôr prezentovaním skladieb z aktuálne posledného albumu „Spirited Away“. Odzneli tak melodické „Second Shadow“ a „Only Your Soul“. V „Instants In Time“ kapela potvrdila progresívne ladenie svojej tvorby, uviedla sa zmenami tempa, vystriedala rôzne nálady a melodické motívy. Celé vystúpenie zakončila skladbou „Unplug My Brain“, ktorá je veľmi rytmická a akoby kopírovaná z repertoára nejakého dídžeja na diskotéke. Piesne oproti štúdiovému kabátu zneli razantnejšie a energickejšie. Teda príjemné vystúpenie s trocha pomenším záujmom divákov.

IRON MASK

Belgickí IRON MASK sústredení okolo svojej ústrednej postavy Dushana Petrossiho sa v Košiciach predstavili bez svojho bubeníka Ramy Aliho (FREEDOM CALL). Marka Boalsa za mikrofónom nahradila nová posila Artur Almeida, ktorý sa prezentoval skôr silovým prejavom hlasu. To bolo na úkor hard rockových odtieňov predchádzajúceho speváka. Gitarové riffy zhutneli, hudba pridala na razancii. Dushan, ktorý svojim zjavom a gitarovou technikou pripomínal Malmsteena, šperkoval každú skladbu ekvilibristikou s nádychom neoklasických motívov. Kapela ponúkla prierez najväčších hitov a tak zazneli „Black As Death“, „Crystal Tears“, Like A Lion In A Cage“, „Forever Dark“ či záverečná „Rebel Kids“. Aj odozva publika svedčila o tom, že práve tento priamočiarejší metal sa im dostával ľahšie pod kožu, pribudlo paroháčov vo vzduchu a konečne sa to prejavilo aj na hlasitosti divákov.

LUCA TURILLI’S RHAPSODY

Zvýšený pohyb na javisku, presuny vybavenia indikovali poslednú a zároveň najväčšiu hviezdu dňa LUCA TURILLI’S RHAPSODY. Bicie Alexa Landeburga boli netypicky umiestnené na pravej strane, aby nezakrývali, počas celého vystúpenia bežiacu projekciu. Premietali sa videoklipy, lyrické videá kapely, či krátke filmy, vhodne dotvárajúce práve hrané piesne. Hneď po takmer filmovom predstavení kapely cez úvodne titulky, ako v riadnom filmovom blockbusteri, kapela do divákov nasypala koncertnou tutovkou „Knightrider of Doom“. Zbytočne sa nerečnilo a pokračovalo sa s „Rosenkreuz (The Rose and the Cross)“. Tá znela na rozdiel od albumovej verzie ostrejšie. Oprášili sa aj šlágre z prvotín ako „Land of Immortals“. Špeciálnymi hosťami večera bol tenor Riccardo Cecchi a soprán Emilie Ragni, ktorí dopĺňali RHAPSODY hlavne v skladbách s dôrazom na operné vokály ako napr. „Unholy Warcry“. Nevyužiť hosťovanie Emilie a nehrať „Tormento E Passione „ by bola istotne veľká škoda a tak sme sa dočkali jedného z melodických vrcholov večera. „Son of Pain“ bola jedinou skladbou, pri ktorej si oddýchli aj Alexove dvojkopáky. Ten sa krátko predviedol aj v bubeníckom sóle, ktoré bolo sprevádzane titulným motívom „Games of Thrones“. Sólo bolo prerušené, resp. skončilo hneď ako praskla blana – „drummer destroyer“.

Koncertný setlist pozostával hlavne z posledných a vlastne jediných albumov éry po rozdelení RHAPSODY, albumov „Prometheus, Symphonia Ignis Divinus“ a „Ascending To Infinity“, doplnený časom overenými klasikami pôvodných RHAPSODY. Povinná koncertná jazda „Emerald Sword“ ukončila koncert k spokojnosti divákov. Zvukovo išlo o uchu lahodiaci balans kláves, orchestra a metalu. Bola radosť pozerať sa na samotného Lucu s „proklatě vysoko“ zavesenou gitarou. Človek by ani nepovedal, že na tak malom pódiu, aké v Collosseu je, sa dá nabehať toľko kilometrov. Každým tónom jeho nástroja bolo možné badať nadšenie, akým nám prezentuje svoje hudobné umenie. Alessandro pôsobil sebavedomým dojmom, problém s výškami nebol, kúsok možno absentovalo jeho zžitie sa s hudbou, ktorú interpretoval. Hoc sa môže zdať, že pre hudbu LUCA TURILLI’S RHAPSODY je zbytočné mať gitarový dvojzáprah, no Luca Turrili sa bratsky podelil s gitarovými partami s navrátilcom na koncertné pódia Dominiquom Leurquinom. A musím dodať, že naživo to aj fungovalo.

So samotnou účasťou to spočiatku nevyzeralo veľmi ružovo. Minimum ľudí pred vstupom a značne riedko zaplnený priestor na státie, ktorý sa postupne začal plniť, avšak stále nie na úroveň, ktorá by svedčila kapele tohto formátu. Žiaľ, nedostatočná účasť sa stáva pravidelným nedostatkom podobných podujatí.

PLUSY:
Výkony ASYLUM PYRE a IRON MASK, organizácia a vpúšťanie načas

MÍNUSY:
Účasť, povolené fajčenie v klube, často letargický postoj divákov

Foto: ilustračné

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk