Ako najväčší problém našej nakoniec šesťčlennej výpravy sa javila cesta a to sa žiaľ aj potvrdilo. Po rôznych špekuláciách a kombináciách sme si vybrali najlacnejší odvoz a to bola v konečnom dôsledku chyba. Náš pán šofér zablúdil už v Bratislave, kde sme priberali ďalších členov výpravy, ktorí boli spoza rieky Moravy. Výprava bola skoro kompletná, už na nás čakal iba jeden člen, ale ten mal ku nám nasadnúť až v Mníchove. Náš šofér sa radšej spoliehal na GPS, ako na naše rady a tak to aj dopadlo. Auto tiež nebolo v oslnivom stave, tak nám neostávalo nič iné, iba sa radšej „osviežiť“ zlatistým mokom. Vonku bolo aj cez deň celkom slušne pod nulou a kúrenie v aute nefungovalo, tak ako malo. Samozrejme, že po pivku sa človeku drieme a tak nám všetkým nachvíľu padli viečka. To bola chyba, lebo po prebudení sme zistili, že ideme úplne zle. Začínali sa prvé stresy. Už ani časovo sme neboli na tom najlepšie. Zišli sme z diaľnice, ktorá viedla do Prattelnu (obchádzka asi 150 km) na cestu, ktorá nás doviedla do Salzburgu. Trocha sme sa upokojili, no to sme netušili, že nás bude čakať skoro 90 minútové blúdenie po Mníchove. Koncert sa začínal o 20. hodine a naše bezradné blúdenie sa preťahovalo. Pokým sme v Mníchove našli bod určenia a s ním aj posledného člena výpravy,  hodinky ukazovali 19:30. Do Kaufbeurenu to bolo ešte 80 km. Už bolo viac než jasné, že koncert od začiatku nestihneme. Upokojovali sme sa tým, že Avantasia show má skoro tri hodiny. Samozrejme, že v Kaufbeurene sa náš pán šofér riadil opäť systémom GPS a miesto Art-Karthalle sme sa dostali pred predajňu áut. Našťastie nás potom domáci navideli na správny smer.

Hodinky však už ukazovali niečo po pol deviatej a naša nervozita po viac ako 12 hodinách cestovania a blúdenia bola viac ako evidentná a oprávnená. Ani sme nečakali pokým šofér zaparkuje a bežali sme do haly. Tá bola veľká a priestranná a keď v nej nebývajú koncerty využíva sa na motokárové zápolenia. Dnu sme doslova vrazili počas šiestej skladby Reach Out For the Light. Po menšom predieraní dopredu a hľadaní vhodného miesta sa nám podarilo dostať vcelku blízko ku pódiu.

Spomínaná nervozita však hneď z nás opadla, pretože hlasový duel Tobiasa Sammeta s Michaelom Kiskem pôsobil ako balzam na dušu. Pokým sme sa poriadne rozhliadli začínala ďalšia skladba z Metal Opera pt. I. a síce The Tower, v ktorej opäť hviezdil najmä Michael Kiske. Apropó Kiske. Bolo vidieť nielen na samotnom Sammetovi, ale aj na nemeckých fanúšikoch, že sledujú najmä jeho. Nielen Kiske, ale doslova a dopísmena všetci účinkujúci si vystúpenie užívali a bavili sa ním. Počas gitarových pasáží si páni muzikanti medzi sebou šepkali a navôkol rozdávali nadšené úsmevy. Ja osobne som sa tešil najmä na skladby s Kiskem a Hansenom za mikrofónom. A práve táto dvojica si spoločne s Tobiasom koncert asi najviac užívala. Kiske a Hansen ako za starých čias Helloweenu. Úsmevy, srandičky, ale najmä skvelé výkony. Líder Gamma Ray fantasticky odspieval babylonovskú Death Is Just A Feeling, ktorú zdedil po Jonovi Olivovi. Klobúk, palička a frak mu svedčali, no ešte viac mu svedčal jeho spevácky výkon. Kai sa predviedol ešte aj v The Toy Master, ktorú spieval už aj pri prvom turné Avantasie v roku 2008 na festivale Masters of Rock. Táto skladba v jeho podaní bola jedným z vrcholov večera. Dovolím si tvrdiť, že Hansenovi sa podarilo minimálne vyrovnať Aliceovi Cooperovi, ak ho aj neprekonať. Po hitovke Lost In Space, ktorú spievalo s Tobiasom a Amandou snáď celé, inak dosť nemasné – neslané publikum. Nadšenie nechýbalo nielen kapele, ale ani publiku. No myslím, že najmä našej výprave. Nemeckému publiku sa však budem venovať neskôr. Naše oči a uši prvýkrát zaregistrovali Boba Catleyho, ktorý sa prezentoval v duete s Tobiasom Sammetom v skladbe In Quest For. Na rad prišli samozrejme aj skladby z novinky The Wicked Symphony. V Runaway Train sa prezentoval už aj svojim nezameniteľným, silným a rockovým vokálom aj Jorn Lande. V Dying For An Angel sa na pódium vrátil Michael Kiske, ktorý mal na starosti časti Klausa Meineho zo štúdiovej verzie a tiež si myslím, že speváka Scorpionsu jasne predčil. Pri tejto klipovke trošku ožili aj nemeckí fanúšikovia, no z tých som bol úprimne sklamaný. Najmä pri singloch a známejších hitoch som nadobúdal miestami pocit, že sme na koncerte nejakej popovej hviezdy, pretože fanúšikovia Avantasie, sa veľmi nehýbali, sem tam zatlieskali a ženská časť publika iba „zavíjala“. V Stargazers sa predviedli v plnej paráde najmä Kiske a Lande. Vo Farewell sme opäť výraznejšie započuli aj Amandu Somerville. Vo Wicked Symphony nezostal za hlavnými ťahúňmi skladby ani Oliver Hartmann a skladba tak dostala naozaj vynikajúci šmrnc. Ďalšou bola vynikajúca vypaľovačka z The Scarecrow a to Shelter From the Rain, v ktorej sa okrem spevákov Tobiasa a Michaela predtavil aj Kai Hansen, tentokrát však v úlohe gitaristu. Žiaľ po pár tónoch mu jeho gitara ESP vypovedala poslušnosť a nie a nie ju nahodiť. Zobral to však s humorom jeho vlastným. Po Shelter From the Rain si vzal do rúk mikrofón Tobias a Michael. Na Tobiasovi bolo vidieť počas celého koncertu ako Michaelovi skladá jednu poklonu za druhou. V „srandičkách“ sa chytil aj Kiske a spovedal Kaia, že čo sa mu vlastne prihodilo s gitarou. Je pochopiteľné, že hudobníci boli doma, tak komunikovali v rodnej reči. No žiaľ ich nemeckým konverzáciám sme nerozumeli skoro vôbec. Tobias sa snažil komunikovať s publikom v rodnom jazyku už aj predtým a koncert tak trošku natiahnuť. Po asi päť minútovej konverzácii spustil rovnomenný song Avantasia a aspoň mne behali zimomriavky po chrbáte. Úžasné. Pred záverečnou medley skladieb Sign of the Cross a The Seventh Angels predstavil všetkých účinkujúcich, ktorých zdobili nefalšované úsmevy na ich tvárach. Nielen my, ale aj kapela bola viac ako spokojná. Nemecké publikum sa pri záverečných skladbách Avantasia a Sign of the Cross/The Seventh Angels ako tak rozprúdilo, no my sme zvyknutí na búrlivejšie podmienky. Vynikajúci zvuk, skvelé spevácke a muzikantské výkony. Jednoducho neopakovateľný koncert, so všetkým čo má mať. Po koncerte nasledovala neodmysliteľná ďakovačka a my sme sa pomaly poberali s blaženými úsmevmi na tvárach trošku vyvetrať. To sme však netušili, že vonku asi – 20 stupňov. No zbadali sme tourbus a chvíľkové mrznutie sa nám vyplatilo. Po chvíli vyšiel Jorn Lande a Michael Kiske. Michael sa s tromi členmi našej výpravy odfotil a potom už odfrčal preč. Naša spokojnosť sa ešte znásobila.

Rozmýšľaľ som kam zaradiť tento koncert vo svojom pomyselnom rebríčku. Dôvodom je aj pár vecí, ktoré ma sklamali. Jednoznačne neskorší príchod, ale najmä nemecké publikum. Ani jedna z týchto vecí, však neovplyvnilo úžasné výkony muzikantov a doslova náš umelecký zážitok, z ktorého behali zimomriavky po chrbáte. Za seba napíšem, že po hudobnej stránke určite jeden z najlepších koncertov, na akých som bol. Nedá mi však nezastaviť sa pred spomínanými fanúšikmi. Na ich obranu ešte v úvode napíšem, že sme mali možnosť vidieť v Kaufbeurene rôzne vekové kategórie. Od teenagerov, cez tridsiatnikov, doslova ľudí až po dôchodcovský vek. Nuž, Avantasia je v Nemecku nesmierne populárna. Hneď ako sme sa dostali dopredu, tak bolo viac ako jasné, že niektorým jedincom sa to nepáči. To je ešte prirodzené, ale keď sme sa začali trošku hýbať a „metláčiť“, tak nás viacerí upozorňovali, že cez nás nevidia a že im prekážame. Nech sa na mňa nikto nehnevá, alebo ak aj chce, tak sa môže, ale čo mám na metalovom koncerte stáť a ledvac zatlieskať? Bez zveličovania, tak väčšina z publika robila.Už som sa s týmto stretol aj na koncertoch v našich končinách, že niektorým doslova vadí, keď sa niekto pri nich zabáva. Príde mi to však smutné, pretože aj kapela potrebuje cítiť odozvu z publika a vidieť, že sa fanúšikovia bavia aj inak ako len nečinným pozorovaním ich vystúpenia. Ako správni Slováci sme zo sebou vzali aj našu vlajku a keď som ju prvýkrát vytiahol, tak ma poprosil „fanúšik“ za mnou, nech ju dám dole, lebo nevidí a prekáža mu pri kamerovaní. Tak teraz ozaj neviem, či si Nemci prišli koncert odstáť s otvorenými ústami, nahrávať ho, alebo si spraviť „divadelný“ výlet… My sme si prišli užiť koncert a zabaviť sa. Po chvíli sklamania sme sa však na ich nepríčetné pohľady na nás vykašľali. Veď kvôli Avantasii sme cestovali 800 km, tak sme si koncert nenechali pokaziť. Vlajka šla taktiež niekoľkokrát hore a myslím, že „suchým“ Nemcom sme ukázali ako sa treba baviť. Chápem, že Avantasia je doma práve v Nemecku, ale verím, že ak ešte niekedy budú mať nejaké ďalšie turné, tak Tobias a spol. zvolí viac miest, kde sa fanúšikovia vedia baviť.

Plný nezabudnuteľných zážitkov sme nechali šoféra ešte oddýchnuť a tak sme zasadli v miestnom bare. Ceny boli trošku divoké, ale to nám v tej chvíli vôbec nevadilo. Vymrznutí, príjemne unavení a plní skvelých zážitkov sme sa pobrali do totálne vymrznutého auta. Cesta späť bola podobná ako tá do Nemecka. Rozdiel bol jediný. Už nám bolo jedno, že nám je zima, už nám ani neliezla na nervy „múdra teta“ z GPS, nikam sme sa neponáhľali. Na koncert Avantasie nezabudne ani jeden z nás! 

PLUSY:
Jedinečný zážitok
Vynikajúca hala
Dobrý zvuk
Všetci muzikanti si to užívali
Po dlhých rokoch boli na jednom pódiu Michael Kiske a Kai Hansen

MÍNUSY:
Nemecké publikum
Nekonečná cesta

Playlist: Twisted Mind (Tobi), The Scarecrow (Tobi/Jorn), Promised Land (Tobi/Jorn), Serpents in Paradise (Tobi/Jorn), The Story Aint Over (Tobi/Bob), Reach Out For the Light (Tobi/Michi), The Tower (Tobi/Michi), Death is Just a Feeling (Tobi/Kai), Lost in Space (Tobi/Amanda), In Quest For (Tobi/Bob), Runaway Train (Tobi/Bob/Jorn), Dying For An Angel (Tobi/Michi), Stargazers (Oliver/Michi/Jorn), Farewell (Tobi/Amanda), The Wicked Symphony (Tobi/Jorn/Oliver), The Toy Master (Tobi/Kai), Shelter From the Rain (Tobi/Michi, Kai na gitare), Avantasia (Tobi/Michi, Kai na gitare), Sign of the Cross/The Seven Angels Medley (všetci)

Autor: Stillborn

Foto: Shelvis

Stanley „Stillborn“ Černák

Šéfredaktor portálu Valhalla.sk