Pri ohlásení novinky „What Should Not Be Unearthed“ frontman kapely Karl Sanders apeloval, že máme očakávať drviaci materiál, brutálne riffy, že materiál bude zameraný na dosiahnutie deštruktívneho dopadu. Povedzme si však narovinu, jedna vec sú veľkolepé promo vyhlásenia a druhá vec skutočná kvalita nahrávky a naplnenie spomínaných vyhlásení. Treba povedať, že americkí hudobníci (od tohto roka už vo štvorici, pribudol basák Brad Parris) veru neklamali a na novinke nám pekne zdivočeli a vrátili sa tak hudobne k svojím starším veciam.

NILE – What Should Not Be Unearthed

Už od samého úvodu sa ide na plné obrátky a NILE do vás napália porciu svojej tvrdej muziky veru poriadne. Zaujímavosťou je, že smrtiace paľby ich tlčmajstra Georga Kolliasa sú vo finálnom zvuku mierne v pozadí (hlavne kopáky) a zničujúcu silu má naopak zvuková stena s hutnejším zvukom gitár. Toto sú hlavné zvukové zmeny oproti predchodcovi „At the Gate of Sethu“.  Bubeníka tak niekde v podvedomí vnímate, no nič extra na jeho hre obdivovať nebudete, je odsunutý do úzadia ako finálnym mixom, tak svojou hrou. Vaše sluchovody poteší a najviac budú registrovať práve zničujúce riffy na veľmi kvalitnej úrovni.

Hneď v úvodných troch zárezoch vám to dá kapela jasne najavo a hlavne v druhej „Negating the Abominable Coils of Apep“ tvorí základ piesne doslova „útočný“ riff. Poriadna sekanica s technickou ekvilibristikou je aj v „Liber Stellae Rubeae“.

NILE sú samozrejme známi svojou vysoko vycibrenou technikou, aj na tú natrafíte, ale o čosi menej, ako sme boli zvyknutí. základom nahrávky je hlavne priamočiarosť, údernosť a agresivita. Tieto aspekty však spôsobujú, že na novinke sa vytratila atmosféra. Zo začiatku mi to aj trochu prekážalo, ale po viacerých vypočutiach a hlbšom ponorení sa do skladieb som si už užíval iba ich zbesilosti, ale je isté, že niektorým fanúšikom vytratenie atmosféry bude vadiť. Je to dobré? Ťažko povedať, pretože nový album stavia na iných aspektoch.

NILE sú už štvorica

Hudobníci upustili od niektorých vecí používaných v minulosti vo väčšom množstve. Hudobné vsuvky z prostredia Stredného východu sa dejú len dvakrát a téma Egypta je tu tiež spomínaná  o čosi menej. Vokál už klasicky obstaráva hlavne Dallas Toler-Wade v jeho klasickej polohe, sekunduje mu Karl Sanders, ktorý to tlačí do ešte väčších hĺbok a priestoru má akosi pomenej.

Najväčšími peckami sú – našlapaná singlovka „Call to Destruction“ s dobrým textom venujúcim sa pomäteným potkanom z radikálneho Islamu a ich vyšinutému ničeniu historických pamiatok. V ničom nezaostáva ani „Evil To Cast Out Evil“ z ústrednou gitarovou vyhrávkou, alebo „Rape of the Black Earth“. Najlepšou piesňou pre mňa odtáva už spomenutá rúbanica „Negating the Abominable Coils of Apep“.

Kvalitu albumu trochu zrážajú jednak bicie a stred nahrávky, kde je utrápená a zbytočne natiahnutá (najdlhšia skladba na albume) titulná vec spolu s „Age of Famine“, kde ma baví len záverečný gitarový part. Zoskupenie NILE ma bavia dlhé roky, niektoré albumy boli samozrejme lepšie, iné slabšie, ale pre mňa sú so svojou produkovanou hudbou spolu so zaujímavými témami v textoch stále veľmi kvalitnou formáciou. Platí to aj v prípade tohtoročnej novinky „What Should Not Be Unearthed“.

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Miroslav Krausko

Redaktor Valhalla.sk