Každý správny fanúšik „továrne na strach“ isto dobre vie, že kapela dnes stojí najmä na dvoch  hlavných persónach, a tými sú neodmysliteľný vokalista Burton C. Bell a gitarový sekáč Dino Cazares. Toto duo malo prakticky všetok podiel na predchádzajúcej, tri roky starej nahrávke „The Industrialist“ a aktuálna novinka je na tom skutočne veľmi podobne.

FEAR FACTORY – Genexus

Pár zásadných rozdielov sa ale určite nájde. Jedno je však isté ako facka – FEAR FACTORY majú svoj ľahko rozpoznateľný štýl, ktorého sa ani tentokrát nechcú len tak ľahko vzdať.  Vedia kde sú ich najsilnejšie zbrane a opäť sa ich neboja použiť, nech to stojí, čo to stojí.

Striedanie tvrdého a melodického vokálu, sekané riffy (v tomto prípade ešte jednoduchšie než kedykoľvek predtým!), strojovo presné bicie, industriálne pazvuky, klávesový podmaz i neustále prítomný chlad. To všetko sú prvky, ktorých sa nám hojne dostane aj na jubilejnom albume s názvom „Genexus“.

Dá sa však aj po desiatykrát prísť s niečím podobným a pritom sa nevykrádať? Tu sa nám síce rysoval najhlavnejší problém, lenže kapele sa ho podarilo poľahky eliminovať. Skladby na novinke v mnohých prípadoch skutočne evokujú veľmi dobre známe veci z minulosti, a to pre príklad nemusíme chodiť vôbec ďaleko. Lenže všetkých desať položiek z „Genexus“ s pribúdajúcimi počutiami boduje čoraz viac a viac!

FEAR FACTORY

Čo na tom, že úvodná pecka pripomína staršiu „Slave Labor“, „Protomech“ si čo to požičiava z „Powershifter“ a „Anodized“, „Soul Hacker“ či „Battle for Utopia“ ako keby vypadli z prelomového „Demanufacture“? Predkladaný materiál je totiž dostatočne výživný, neuveriteľne chytľavý a jednoducho baví po celú hodinku svojej stopáže. Tomu dopomáha aj výborná produkcia z dielne ostrieľaného Rhysa Fulbera (PARADISE LOST, SCAR THE MARTYR), ale i živé bicie Mikea Hellera. Ten na albume skutočne „sype“ a poľahky preto dáva zabudnúť na nie tak celkom vydarený automat z tri roky starého predchodcu. Toho kritika právom priveľmi nešetrila, no „Genexus“ si podľa prvotných ohlasom vedie omnoho lepšie.

Ako som už prezradil o niečo vyššie, môžu za to najmä šikovne skonštruované skladby. Či už ide o totálne hity („Adonized“, „Regenerate“, „Soul Hacker“, „Battle for Utopia“), nekompromisné drviče („Church of Extinction“, titulná pieseň) alebo záverečný melodický žalm „Expiration Date“. V ňom štvorica zdarne čerpá zo sci-fi novely „Do Androids Dream of Electric Sheep“ (predloha ku kultovému snímku „Blade Runner“ s Harrisonom Fordom) od slávneho Philipa K. Dicka, za čo majú chalani ďalšie body k dobru.

FEAR FACTORY teda aj napriek prvotnému sklamaniu opäť zabodovali a dávajú tak hrdo najavo, že s nimi treba do budúcnosti ešte stále počítať.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ladislav Rusnák

Mladý a veľmi aktívny fanúšik metalovej muziky, ktorú vyhľadáva už od útleho veku. Taktiež obrovský vyznávač rybolovu, pasívny športovec (futbal, hokej, bedminton) a človek so zmyslom pre kvalitný film. Od roku 2011 taktiež zanietený redaktor hudobného webzinu Valhalla.sk.