Skôr než sa dostaneme k vášmu debutovému albumu, tak mi nedá sa neopýtať jednu vec. Ešte pred vydaním albumu, ste na slovenské pomery, pomerne často koncertovali. Dovolím si tvrdiť, že aj to vám pomohlo k „vyhratiu“. Ako toto vnímaš ty??
Veľká vďaka za príležitosť zahrať si naživo smeruje k Miríkovi zo skupiny Pyopoesy, ktorý prevádzkuje miestne rockovo-metalové podniky v Banskej Bystrici – Tartaros a Tirish Pub (po novom už aj vo Zvolene). Naše prvé koncerty boli prevažne v týchto podnikoch, ktoré mám rád a nech si každý šomre na zvukové podmienky v Tartarose koľko chce, je to miesto kde sme všetci začínali a veľmi rád si tam pôjdem hocikedy znova zahrať, keď to bude možné! Keďže sme mali v tom čase k dispozícii len garážové nahrávky, bol to prakticky zázrak, že nás niekto na nejakú akciu pozval. Ja by som asi naslepo tiež neprizval nejakú kapelu na vlastnú akciu, ak by som nevedel, do čoho idem. Postupne sa nám darilo získavať si aspoň aké-také renomé v Banskej Bystrici a okolí. Na základe týchto vydarených koncertov, sme dostávali  pozvánky na ďalšie akcie a tak ďalej. Ale späť k tvojej otázke. Ono, k vyhratiu ti hlavne pomôžu časté skúšky. Avšak práve koncert je tým pravým dôvodom na časté skúšanie, čiže v podstate to vnímam rovnako, ako ty. Pamätám si minulé leto, keď sme hrávali 3-4 krát do týždňa a pred koncertom každý deň, týždeň vopred, aby všetko vyšlo tak, ako má. Postupne sme sa zlepšovali a začali vznikať aj nové piesne, ktoré boli čím ďalej, tým viac komplexnejšie a technicky náročnejšie a tie úplne najčerstvejšie by som označil aj za ľahko experimentálne a žánrovo otvorenejšie.

To máš pravdu. V júni vám vyšiel debutový album La Diabolica Commedia. Skôr ako sa dostaneme k jeho obsahu napadá ma ešte jedna vec v spojitosti s predošlou otázkou. Všeobecne podmienky na Slovensku sú pre začínajúce kapely ťažké. Z nahrávacím štúdium vám pomohli spriaznené kapely, ale ako to bolo so zháňaním vydavateľa? Pomohli vám práve časté koncerty k získaniu súhlasu od labelu Sonic Temple Records?
Podmienky sú ťažké, ale nie je to vec, na ktorú by sa mali mladé kapely vyhovárať. S tým určite nesúhlasím. Nikto nemôže čakať, že v undergroundovom žánri ho bude niekto vodiť za ručičku, alebo zastrešovať ho, ako nejaká charitatívna organizácia. Jediný na koho sa môže kapela spoľahnúť je ona sama, prípadne jej kamaráti z ostatných kapiel. S vydavateľstvom to bolo v podstate tak, ako hovoríš. Vydavateľ je človek zo Zvolena (mimochodom, ja som osobne ani len netušil, že vo Zvolene je nejaké UG vydavateľstvo), videl nás viackrát hrať, naša hudba sa mu páčila, slovo dalo slovo a sme radi, že to nakoniec dopadlo takto a La Diabolica Commedia vyšla v náklade 1000 kusov. Zhruba štvrtina z tohto nákladu už je „fuč“ a bola rozposlaná na prakticky všetky kontinenty. Náš vydavateľ má ešte aj tú výhodu, že tie cédéčká len nepredáva, ale je otvorený aj voči výmenám, čiže album sa dá získať aj takouto, možno netradičnou, formou.

Na samotnom albume nájdeme 6 skladieb. Ako vyzerá tvorčí proces Nevalothu?Má niekto hlavné slovo, alebo je to tímová práca?
Ako si už spomenul na albume je šesť piesní, každá iného dátumu vzniku. Ja by som ich osobne rozdelil z môjho pohľadu na dva druhy. Piesne, ktoré boli napísané pred mojím príchodom do kapely a piesne napísané po mojom príchode do kapely. Do tých prvých (Blasphemous Metal, Krvilačnosť) som nemal nejakú potrebu zasahovať, boli napísané Delgrastom, sú to jedny z jeho prvých skladieb vôbec, čo má svoje plusy, aj mínusy. Dorobil som len malé zmeny väčšinou aranžérskeho charakteru, nič extra. Ďalšie skladby z albumu (Azazel a Komédia) vznikli po mojom príchode. S prvotnou kostrou prišiel, teda takmer, ako vždy Delgrast. Ja som následne uplatnil svoje výhrady voči niektorým gitarovým partom, ktoré on napísal a pozmenil som si ich po svojom. Po dôkladnej diskusii som v „komédii“ doplnil sóla. Tu sa vlastne dostávam k odpovedi na tvoju otázku. Náš skladateľský proces väčšinou prebieha práve takto. Keď je všetko zapísané v elektronickej forme a skladba je odsúhlasená podrobnou mailovou diskusiou, náš bubeník Svjatogor, povymýšľa bicie a skladba sa môže začať skúšať. S tým, že nestrácame čas na skúšobni skladaním, ale priamo cvičíme to, čo je vopred pripravené a napísané. Táto forma mi vyhovuje omnoho viac, ako nejaké improvizácie a hľadanie sa na skúšobni. Navyše ponúka úplne iný, upratanejší, aspekt na danú pieseň a každý z nás tak získa nad vecou väčší nadhľad. Musím však povedať, že v poslednej dobe, ani nie je potrebné po Delgrastovi nejak extra upravovať ním napísané gitarové party. Spočiatku som videl problém v tom, že on sám nie je gitarista a predsa má na vec kúsok iný pohľad, avšak postupom času a jeho pribúdajúcimi skúsenosťami, som v tom objavil práve obrovskú výhodu. Častokrát vymyslí to, čo by mňa, ako gitaristu, proste nenapadlo. Nakoľko mám už nejaký ten svoj štýl hrania, na ktorý som si zvykol a aj keď tvorím nové piesne, viac-menej sa v ňom mocem a sám seba tak trochu obmedzujem. Hovorím teraz najmä o piesňach, ktoré majú čerstvý dátum vzniku a nenachádzajú sa na albume. Hrávame ich naživo, prípadne ešte ani len neprekročili prah skúšobne. Samozrejme budú na ďalšej doske.

Spomínaš druhú dosku, ale poďme podrobnejšie k tej aktuálnej. Z môjho pohľadu je album veľmi dobre vyvážený. Melodické klávesové pasáže striedajú blackové sypačky. Skladbám nechýba agresia a ani atmosféra. Okrem vášho rukopisu, ktorý si pomaly vytvárate cítiť vo vašej hudbe odkaz škandinávskych veličín žánru. Mňa momentálne napadá Satyricon. Aké kapely vás ešte ovplyvnili pri tvorbe debutového albumu?
Áno. Na tomto albume je to určite cítiť. Vo všeobecnosti, vždy človeka ovplyvňuje hudba, čo práve počúva. Kebyže si Delgrast denne púšťa 5 hodín dychovú skupinu Moravanka, je dosť pravdepodobné, že by to na Diabolica Commedia bolo cítiť (smiech). Našťastie to tak nie je a prakticky všetci v kapele máme radi velikánov, ako Mayhem, či prvé 4 albumy Satyricon. Ono, keď už sa inšpirovať, tak prečo nie priamo od majstrov svojho remesla.
Čo sa nejakého hudobného vkusu týka, budem hovoriť v nasledujúcich riadkoch za seba. V čase tvorby albumu som ešte počúval veľa metalu a do toho miešal nejaký ten post-rock, sem-tam nejaké haluze, prípadne oldschoolové veci. Momentálne počúvam (a teda ovplyvňuje ma) len zopár, možno tak do dvadsať kapiel dookola a akosi strácam chuť a záujem hľadať nové veci. Aj keď mi isto veľa zaujímavých projektov uniká. Ak môžem vymenovať, tak z metalových vecí ma bavia americkí "ekoteroristi" Wolves In The Throne Room, im hudobne podobní Krallice, Islanďania Sólstafir, Rumuni Negura Bunget, v poslednej dobe si dosť často púšťam Immortal, ktorým to proste stále perfektne sype, ďalej všetky projekty, kde pôsobí francúz Neige a za jeden z vrcholov (black) metalového umenia, dokonalosť samu, považujem Deathspell Omega a ich posledné štyri albumy. Čo sa týka nemetalu, som fanatickým vyznávačom Godspeed You! Black Emperor a niektorých post-rockových zoskupení, ktoré myslím, že netreba menovať. A nesmiem v neposlednom rade zabudnúť na moju zbierku Pink Floyd vinylov!

Rád by som sa pozastavil pri skladbe Liber Legis Luciferis. Oproti prvým štyrom skladbám, kde dominujú mnou spomínané prvky, by som nazval túto skladbu takou oddychovkou, ktorá sa vymiká z tempa albumu. Po štyroch agresívnejších skladbách z úvodu, bol zámer ukludniť poslucháča práve touto skladbou alebo v tom bolo niečo iné?
Ani nie tak po štyroch, ale skôr pred tou jednou – poslednou, siahodlhou „Komédiou“. Skladbu zložil Delgrast, pričom textovo nenadväzuje na žiadnu z predošlých, ani na tú záverečnú.

Má to teda byť také navnadenie poslucháča pred záverečným opusom?
Presne tak.

Záverečný opus La Diabollica Commedia sa vám naozaj podaril. Priznám sa, že pri prvom pohľade na stopáž, som si povedal, že na debutový album ste si dovolili možno až príliš veľa. Po opakovaných vypočutiach, som toho názoru, že skladba je skvostom albumu. „Komédia“ má vynikajúcu atmosféru, dobré prechody. Aj vy sami sa v nej prezentujete ako schopní hráči. Nemali ste zo začiatku obavy o názory na túto skladbu, kvôli jej dĺžke?
Rovnako považujem túto skladbu za najpodarenejšiu na albume. Asi to bude tým, že mala najnovší dátum vzniku spomedzi všetkých na albume. Vždy, keď spravíme novú skladbu, mám pocit, že je lepšia, ako všetky tie predošlé. Samozrejme, postupom času sa to vyrovná a pieseň hraním „zovšednie“, avšak prvotné dojmy sú vždy také. Pokiaľ toto pravidlo bude vždy dodržané, tak viem, čo sa vývoja kapely týka, že je všetko v poriadku. Ako náhle spravíme track, ktorý bude niečím zaostávať, je čas niečo zmeniť. O názory, kvôli dĺžke som teda ozaj strachy nemal. Však vieme, že v metalovej hudbe môžu byť dĺžky piesní úplne hocijaké. Metal sa v rádiu nehráva, klipy sa netočia (o komerčných spolkoch sa teraz nebavíme, to je kúsok iný súdok), tak kvôli čomu sa obmedzovať? Keď pieseň má spád a je zaujímavá počas celej stopáže, nevidím v tom problém. La Diabolica Commedia nie je v podstate jeden celok. Skladá sa z troch „podpiesní“, čiže je to, ako keby si pustíš tri zlepené skladby, ktoré na seba nadväzujú.
Ja sám počúvam s obľubou kapely, ktorých dĺžky piesní ďaleko presahujú desať minút. Nie, že by som to nejak cielene vyhľadával. Asi zhoda náhod. Zober si napríklad úplne úžasné dielo od Green Carnation – Light Of Day, Day Of Darkness. Tento album obsahuje len jednu skladbu, ktorá má runtime presne hodinu. To je úplne skvelý príklad a našiel by som ich omnoho viac. Čiže vo všeobecnosti si nemyslím, že dĺžka piesne má čokoľvek spoločné s jej kvalitou.

V skladbe vyniká aj jediný hosť albumu speváčka Denisa. Jej hlas v v kontraste s Delgrastovým La Diabollica Commedia oživil. Ako ste prišli k jej hlasu a ako ste spokojní s jej spoluprácou?
Denisa spieva v rôznych lokálnych rockových kapelách a o jej kvalitách sme všetci už dávno vedeli, pasáž v LDC bola pre ňu ako stvorená, tak sme si povedali prečo nie. Spolupráca s ňou bola skvelá, nahrala svoje party takmer na prvý krát, bez nejakých problémov, navyše vokálnu linku si aj sama zložila. Odviedla si svoju prácu stopercentne, navyše sme sa pritom všetci fajn bavili. V budúcnosti budem spievať nejaké tie čisté party ja. Taký dobrý, ako Dena nie som, ale sľubujem, že to bude dobré (smiech). Samozrejme, nie je vylúčená ani ďalšia spolupráca s ňou na ďaľšej nahrávke. Uvidíme, čo nás ešte v budúcnosti napadne…

Znamená to, že v budúcnosti plánujete využívať okrem tvojho čistého vokálu možno aj nejakých hostí?
Podľa mňa, tak maximálne Denisu, ale ja osobne som otvorený rôznym experimentom. Nenapadá ma však ešte nič konkrétne. Takéto veci zrejme budeme riešiť až v štádiu aranžovania.

Čítal som recenziu na váš debut aj v Sparku, ktorá tam dostala podľa mňa slušné hodnotenie 4,5 boda (zo 6). Recenzoval vás blackmetalový odborník Blackmoon…Ak si ju zaregistroval, tak ako sa aj Tebe, nielen ako gitaristovi, ale aj ako redaktorovi jedného webového magazínu pozdáva?
Blackmoonov štýl písania som mal vždy rád. Tie jeho metaforky a hovadinky mám rád a navyše, keď to píše niekto, kto to vie… Tentokrát však podľa mňa kúsok zbytočne na polku recenzie riešil ten náš tmavý cover albumu. Samozrejme, že sme to nechceli mať až také tmavé, avšak „odborníkovi na grafiku“, ktorý ešte mal za potrebu niečo na našom návrhu „zlepšovať“ zrejme príliš svietilo slnko do očí, tak to mal za potrebu kúsok pritmaviť, alebo čo. Zámer to nebol. Ale tak stalo sa a je to pre nás poučenie do budúcna. Som rád, že album dostal takéto priaznivé ohodnotenie v jednom z najkupovanejších domácich časopisov zameraných na rock/metal.

Presne tak, jeho štýl písania mám veľmi rád aj ja. Ale obráťme kartu. Aj v našej recenzii je spomínané, že pomerne často koncertujete. Každým koncertom získavate pevnejšiu pôdu pod nohami. Prezraď úprimne, mávate ešte trému pred svojimi koncertami?
Ako kedy. Zvyknem mávať trému. Najmä, keď všetky tieto metalové akcie hrozne súria a tlačia na kapely, aby sa rýchlo, rýchlo porozkladali, lebo sa nikdy nič nestíha, je časový sklz, potom rýchlo, rýchlo nazvučiť. No, poviem ti, že veľmi veľkú pohodu ti to nespraví. Potom stresy z toho, že jeden nepočuje toto, ďalší zas tamto, riešiť to tam so zvukárom, ktorý nie vždy urobí to, čo má a nie vždy vie, ako má naša hudba vyznieť vonku a nevie nastaviť jednotlivé pomery nástrojov… Tých stresoidných elementov, ktoré ja vnímam je vždy mnoho. Tieto elementy ťa potom môžu rozhodi,ť robíš chyby, nehrá sa ti dobre. Najlepšie sa hrá keď je človek uvoľnený a má pohodu pri hraní. Vtedy to ide ako po masle a kapela podá najlepší výkon. Spomínam si na jeden koncert v Detve, kde boli také absurdné podmienky, že nám to už postupne začalo byť totálne jedno, absolútne opadol stres a všetkým sa hralo úplne senzačne (smiech).

Na ktorý koncert máte najlepšie spomienky? Pociťuješ po vydaní debutu väčší záujem zo strany organizátorov o vaše koncerty?
Nepovedal by som, že ten záujem je drasticky väčší, ale nahrávka nám určite pomohla, čo sa týka propagácie. Keď sme nemali nahrávku, nemali sme organizátorovi ani čo ponúknuť, čím sa odprezentovať. Teraz je situácia iná, lepšia. Najlepší koncert bol určite vo Zvolenskom Music Rock Café, keď sme tento podnik otvárali a zároveň aj krstili náš debut. Bolo tam nenormálne veľa ľudí a atmosféra sa dala priam krájať. Rovnako aj afterparty nemala chybu. Dobre sa mi spomína aj na koncerty v Tirishi, pred Skyclad, alebo na akcii Betrayers of Blood.

Debut je vonku, koncerty pribúdajú. Načo sa plánuje Nevaloth zamerať v najbližšej budúcnosti? Nový materiál, alebo spomínané koncerty?
Na novom materiáli pracujeme priebežne a prakticky neustále. Je ho už pomerne dosť a koncerty sú, čiže by som mohol povedať, že by sme kľudne mohli pokračovať v tom čo robíme doteraz a všetko by malo fungovať.

Je taký album, ktorý ťa natoľko ovplyvnil, že práve pri jeho počúvaní si si povedal, že chceš hrať v kapele a tvoriť hudbu?
Určite áno. Lenže mám ten problém, že ich je možno trochu viac (smiech). Začínal som postupne na Metallice (tú doteraz úplne žeriem), Iron Maidenoch, Rammsteinoch, Sonata Arctikách, Rhapsody, Blind Guardiane a takýchto veciach. Na to si spomínam, to bol vtedy taký obrovský „boom“ speed metalu, skoro ako dneska metalcoru (smiech). Mal som aj krátku death metalovú fázu, avšak death metal ma nikdy veľmi nebral (ani neberie). Následne som sa prehupol do starej školy: Satyriconu (ranná tvorba), Mayhemu, Burzumu, Ulveru (Nattens Madrigal, Bergtatt, Kveldsanger a dosť, nová tvorba ma strašne nebaví). Potom som mal progress fázu, Dream Theater, Flower Kings, Pain Of Salvation (túto kapelu považujem dodnes za úplne dokonalú), Riverside. Potom som počúval všetko možné aj nemožné, ale teda najmä black metal, undergroundový, mainstreamový, depresívny, progresívny, všelijaký možný aj nemožný a neraz som siahol aj po elektronickej hudbe. Potom nastala svetlá chvíľka, keď som objavil japonských Mono a bol som tým úplne očarený a na totálku som sa namotal na post-rock. Velebím deň, keď mi kamoš ukázal Godspeed You! Black Emperor a A Silvet Mt. Zion. Hm, ako tak pozerám, podľa môjho last.fm profilu som pri počúvaní týchto dvoch kapiel strávil dokopy neľudských 30758 minút (smiech). Po vypočutí klenotov od týchto vymenovaných skupín som mal sto chutí vytvoriť niečo podobné a zároveň sa inšpirovať touto pestrou zmesou.

Určite je ešte veľa fanúšikov, ktorí Nevaloth nepoznajú. Prečo by si im z množstva kapiel odporučil práve vašu tvorbu?
Ja neviem, ťažko sa mi píše posudok na samých seba. Nech sa dotyční fanúšikovia prídu pozrieť na náš koncert a spravia si mienku sami. Ja si myslím, že si veľa ľudí príde na svoje. Najbližšie hráme 23.10. v Žiline. Čo sa BB/ZV týka, tak isto sa čoskoro mihne nejaký ten koncert.