Veru, ráno posledného festivalového dňa bolo dosť náročné, jednak telá už boli unavené a všetkým v hlave vírila myšlienka, že naše metalové prázdniny na Ostrom Grúni sa chýlia ku koncu. Streda, štvrtok i piatok ubehli veľmi rýchlo. Mali sme však pred sebou ešte celodenný hrací program a v ňom každý nejakú tu srdcovku, na ktorú sa tešil. A keďže šlo o posledný deň naplánovala som si ho využiť na maximum a nepohnúť sa z dosahu pódia, čo sa neskôr samozrejme zmenilo, lebo žiaľ veľa kapiel v mojich ušiach znelo horšie, akoby na vlastných koncertoch, nakoľko kvalitatívne rozdiely boli značné.

Nádherné okolie areálu festivalu v Ostrom Grúni

Ako prví pódium rozozvučali Košičania WASTAGE s rezkým trashcorom, ktorý nás veľmi príjemne rozhýbal a prebral. Priamo k pódiu síce nepritiahli veľa ľudí, ale to ich neodradilo a odohrali energický set a rozozvučali tak celý areál. O trochu viac ľudí už bolo úplne prebratých na v poradí druhú kapelu PSYCHOTIC DESPAIR z Prahy. Aj oni to rozbalili naplno a vokalista chrčal svoje texty do areálu, ale žiaľ kotol bol stále viac prázdny ako plný. Nadšenci pod pódiom si však prišli na svoje a trochu si zapogovali.

Prvá kapela, ktorá pohorela na silnejších predchodcoch boli ASSIMILATE z Nórska. Bola som zvedavá čo sa ukrýva pod pojmom modern metal a to čo prišlo som nečakala. Z Nórska – rodiska najšpinavšieho black metalu, prišli na prvý pohľad „voňaví“ chlapci hrajúci niečo, čo sa dá tiež nazvať príliš „voňavé“ na festival extrémneho metalu. Zmes moderného metalu rozhodne nebolo to, čo osádka festivalu Gothoom má v obľube a tak padali aj hlášky typu, že Euronymus by sa v hrobe obracal, keby vedel, čo za metal sa robí v jeho domovine. Avšak samozrejme aj v rámci „lajtovejšieho“ žánru môže byť kapela dobrá, ale v tomto prípade to ASSIMILATE nejako nevyšlo Najviac zato môže vokalista, ktorého harsh bol slabý ako kapučíno a aj čisto spievané pasáže občas nevytiahol.

Pišta opäť bavil fanúšikov, ČAD tentokrát vo dvojici

Ďalšie kapely hrali štandardne a nevybočovali z radu pozitívne ani negatívne. To sa však nedá povedať o obľúbencoch ČAD. Ak teraz čakáte že im strašne naložím, ste veruže na omyle. ČAD proste nemôžu mať zlý koncert, a aj keby mali, tak to nezistíme lebo Pišta to tak krásne, zakecá, že vlastne by im to bolo odpustené. Tu sme však nemuseli nič odpúšťať lebo chlapci (ochudobnení o spoločnosť basáčky Bašky), to vo dvojici rozbalili naplno a pozabávali nás svojimi zľudovelými hitmi. Ako prvá nás roztancovala titulná skladba posledného albumu „Čertova kovadlina“. Postupne sme si s Pištom odspievali aj všetky obľúbené piesenky ako „V krku krv“, „Hroby našich predkov“,„Sklenená veža“, Ťažký kov“, „Sekery a budzogáne“ alebo „Rabovačka“. ČAD dali aj smutnejšiu skladbu na zamyslenie „Démon samoty“, ale kedže Pišta vie, že na festivale netreba smútiť, ihneď po nej pokračoval vo veselom tóne a tak tancovačka a circle pitovačka pokračovala do sýtosti. ČAD to vedia aj dvojici!

TORTHARRY

Počas ďalších dvoch kapiel sme sa opäť odobrali trošku konverzovať a preberať dojmy so známymi do obľúbeného lesného kútika, kde sme opäť zredukovali počty ôs, ktoré boli na tomto festivale snáď všadeprítomné. Zrejme aj tento, pre nás nepríjemný hmyz prišiel na chuť metalu. Počas rozhovorov som však stihla jedným očkom a uchom sledovať aj veľmi dobré vystúpenie českej formácie TORTHARRY.

Už spod pódia som si vychutnala až Francúzov LOUDBLAST, ktorí mi boli vrelo odporúčaní. Na úvod som bola trošku sklamaná, lebo prvé skladby boli dosť pomalé a ťahavé, ale po nich kapela zaradila lepšie kúsky svojej tvorby a chuť sa mi napravila poriadnym thrash/death metalom. Hlboko growlujúci vokalista Stéphane Buriez si ma svojim prejavom hneď získal. Zaujímavé bolo, že Stéphane mal evidentne v obľube dávať dôraz na koncovky. Rovnako mi boli veľmi sympatické aj čisto trashové riffy a sem tam pekné gitarové sólo, aj keď na ne jeden z gitaristov používal dosť prehnaný efekt.

Žiaľ, po LOUDBLAST som si musela odskočiť a prepásla som Fínov ROTTEN SOUND, čo je ďalší z momentov, ktorý ma veľmi mrzí. Pod pódium som dorazila akurát, odchádzali z pódia, tak som si ešte skočila kúpiť kofolu a čakala na moje hviezdy večera – SEPTICFLESH.

Naša Anula s lídrom SEPTICFLESH Spirosom

Grécki giganti pred svojím príchodom na pódium spustili temné epické intro, do ktorého postupne napochodovali. Pán muzikant Spiros Antoniou prišiel ako posledný, samozrejme vo svojom povestnom (vlastnoručne navrhnutý) kostýme vyzerajúcom ako svaly z panciera, ktorý bol vytvorený presne podľa odliatku jeho tela. Na vizualizáciu pódia použili kulisy z nedávneho amerického turné (s kapelou MOONSPELL) ešte stále k poslednému albumu „Titan“. Práve z toho albumu odohrali väčšinu skladieb. Medzi prvými Sethov hrobový hlas vynikol vo vampírskej  „Order of Dracul“. Samozrejme nasledovali hity ako „Prometheus“, „Titan“ alebo „Burn“ s chytľavým refrénom. Na rad prišli aj ukážky zo starších albumov ako „Anubis“ alebo „Communion“. A atmosféra koncertu? Budem možno znieť príliš nadšene, keď napíšem, že bola naozaj euforická, silná, zimomriavky vyvolávajúca a nezabudnuteľná. Nie je to prvý koncert SEPTICFLESH, ktorý som mala možnosť vidieť, ale jednoznačne bol najlepší. Nebudem preháňať ak napíšem, že úspech a kúzlo kapely je práve vo vokalistovi Spirosovi, nielen kvôli jeho extrémne hlbokému a temnému vokálu a hre na basu, ale jeho celkovej charizme a správnemu vedeniu celej gréckej bandy. Tento inak veľmi skromný pán, je tak všestranne umelecky založený, že každučký detail ich šou a komunikácie s verejnosťou je prepracovaný do detailu. Či už sú to skvelé gitarové party, ktoré hrá jeho mladší brat Christos Antoniou, kvalitné orchestrálne sample, ktorými podfarbuje zvuk, alebo jeho scénické stvárnenie kulís a motívov celého merchu, ktoré sám navrhuje, keďže popri kapele je aj uznávaným výtvarným umelcom. Koncerty SEPTICFLESH nie sú nikdy iba koncertmi, je to skôr predstavenie s dejom, pastvou pre uši aj oči a s úctivou komunikáciou frontmana s divákmi. Gothoomovské predstavenie bolo extra vydarené a ak som ich doteraz mala medzi kapelami, ktoré mám rada, tak po tomto zážitku ich vo svojom pomyslenom rebríčku skupín kladiem k najvyšším priečkam. Neoficiálne sa musím ešte pochváliť aj viacerými stretnutiami a fotením sa so Spirosom aj Christosom, kedže mali izbu vedľa nás a pri častých stretnutiach pôsobili tak priateľsky a uvoľnene, že si ma získali aj ľudsky.

Tento večer bol veľmi silný na headlinerov. Viacerí fanúšikovia najviac čakali na Fínov INSOMNIUM. Ja som už mala zbierku srdcoviek uzavretú a posledné kapely som si pozrela najmä zo zvedavosti a premáhajúc únavu. Pri INSOMNIUM som boj ešte zvládala, ale pri OBSCURE SPHINX ma veru spánok premohol.

INSOMNIUM

INSOMNIUM je podľa mňa jedna z kapiel, ktorej treba prísť na chuť, a ako náhle k tomu príde, človek im úplne prepadáva. Viac známych boli práve kvôli ním počas celého festu vo vytržení. Ja však patrím k druhej polovici fanúšikov. Uznávam kvalitu kapely, ale zatiaľ som jej neprepadla a v tomto duchu sa nieslo aj moje vnímanie ich šou. Aj keď musím uznať, že miestami som mala na mále a kvílivé gitarové party na pozadí growlu ma dostávali. Kapela ma veľmi dobre spracované atmosférické vložky, ktoré zasadzujú ako zvoľnenie do skladieb pomedzi dravé deathové pasáže a gitarové sóla. Možno nebyť únavy tak tiež podľahnem atmosfére a rozšírim fanúšikovské rady INSOMNIUM, lebo koncert to bol naozaj veľmi vydarený a kvalitný. Tentokrát sa tak ešte nestalo, možno nabudúce.

Z posledných síl som počkala ešte na ťažko zaraditeľných Poliakov OBSCURE SPHINX s frontwomankou Wielebnou. Tu ma však spánok značne dobiehal a v kombinácií s ponurou a pomalou atmosférou skladieb tohto zoskupenia som to vzdala. Z toho čo som stihla ešte počuť musím povedať, že rozhodne kapela stojí za pozretie a hneď ako bude možnosť si ich „príjemne“ divnú šou rozhodne nenechám ujsť. Na pohľad krehká, ale hlasom silná Wielebna je jednoznačne dušou kapely a jej jemné spievanky preťaté hrdelným revom stáli za to, aj keď kapela hrala už len pre podstatne zredukované publikum. Predsa len neskorá nočná hodina, po celodennom hudobnom maratóne a lesnom prostredí unaví aj tých najväčších nadšencov.

Ráno bolo trochu smutné, je jasné že nikomu sa nechcelo baliť a odísť, ale žiaľ všetko má svoj koniec, aj tento ostrov slobody a dobrej muziky zvaný Gothoom Open Air.  Na tomto ročníku sa nás zišlo 1100 a verím, že budúci by sa mohla návštevnosť vyšplhať do vyšších čísiel, nakoľko určite všetci z nás sme si na niekoľko dní priniesli domov neskutočnú eufóriu a nakazíme ňou aj tých, ktorí doposiaľ váhali. Môžem to napísať aj stokrát, ale treba to jednoducho zažiť. Rodinná atmosféra na Gothoome je niečo neopakovateľné a ja verím, že táto naša rodina sa bude ďalej rozrastať a stretávať sa každoročne, minimálne do dôchodkového veku najmladších účastníkov (tým tohtoročným odhadujem také dobré drsné 3 roky).

Veľká vďaka patrí organizátorom (odviedli skvelú prácu), teda najmä Peťovi Beťkovi. Ak minulý rok bolo čo vytýkať, tak tento rok som fakt zvedavá, kto si čo nájde teraz. Gothoom tím veľmi zapracoval na všetkom, čo im bolo v minulosti vytýkané a odviedol veľký kus dobrej práce. Verím, že sa vidíme aj o rok a naplníme kapacitu toho nového úžasného areálu.

Najlepší: SEPTICFLESH, CRYPTOPSY, MORNA
Potešili: DEBAUCHERY, DOOMAS, ČAD, areál (všetko bolo blízko), príroda navôkol, skvelá ponuka v merch stánkoch, bezproblémový priebeh, atmosféra
Sklamania: subjetkívne AGALLOCH (kvôli mojim priveľkým očakávaniam), slabší výber jedál, osy

Foto: Mišo Patz a Anula (ilustračné)

Anula

Redaktorka Valhalla.sk