Album otvára skladba s názvom Satellite 15…The Final Frontier. Má skoro 9 minút a jej prvá polovica plní funkciu akéhosi intra. Na žiadnom z doterajších albumov sme sa s niečím podobným nestretli. Myslím, že je to viac na škodu ako na úžitok. Dôvod je takýto, toto intro obsahuje naprogramované bicie, pár motívov dookola a trvá vyše 4 minúty. A to je vážne až úmorné. Čakal som, že to aspoň dáko pekne hudobne vyústi to titulnej skladby. To sa však nestalo. Intro skončí, chvíľu ticho a začne skladba The Final Frontier. Sú to proste dve rozličné skladby, ktoré nie sú rozdelené a tak tú dlhú „predohrávku“ musíte pretrpieť. Titulná skladba je sama o sebe akási nemastná neslaná. Je to priemerný štandard Iron Maiden, skladba nie je ani rýchla, ani pomalá a má jednoduchý refrén. Tento song už vo svete reprezentuje veľmi vydarený videoklip, ktorý prekvapí vizuálnymi efektami ako z dákeho sci-fi filmu. Druhá El Dorado bola vôbec prvou skladbou, ktorú kapela zverejnila pred vydaním samotného albumu. Začína, akokeby organizovaným chaosom nástrojov akým zvyknú metalové kapely ukončovať pesničky na koncertoch. Poom už rytmus naštartuje tradičný basový groove Steva Harrisa a skladba sa rozbehne. Platí o nej zhruba toľko, čo o predchádzajúcej , ale je o dosť sviežejšia a pestrejšia. Dosť výrazný zlom však nastáva prvými tónmi tretej Mother Of Mercy. Album razom dostáva inú tvár. Pomalý rozbeh a gradácia až do vysokého refrénu, v ktorom mám pocit, akokeby bol Bruce už na hrane svojich schopností. Nasledujúca Coming Home ponúka veľmi pekný rytmicko-melodický úvod a postupne sa v strednom tempe, cez jemné vybrnkávačky gitár dopracuje do vygradovaného a hlavne chytľavého refrénu. Nostalgické pocity vyvolá piata The Alchemist, ktorá je svojou rýchlosťou, rytmikou a spevom ako vystrihnutá z albumu Powerslave. Svojim starším pesničkovým sestrám sa však podľa môjho názoru bohužiaľ nevyrovná. Ďalšou piesňou Isle Of Avalon sa album prehupne do druhej polovice, ktorá nie je až taká rôznorodá ako prvá. Isle Of Avalon graduje podobne ako tretia Mother Of Mercy, je to však dlhšia a komplikovanejšia kompozícia. Nasledujúca Starblind je jej komplikovanosťou podobná, má však chytlavejší refrén a celkovo sa v nej objaví viacej zaujímavých nápadov. Ďalšia The Talisman v tomto trende pokračuje, pomalý výpravný úvod vo mne vyvoláva pocity, akoby som sa ocitol v dákej rozprávke. Po tomto príjemnom úvode sa do toho Bruce opre v plnej sile a nezastaví sa až do konca skladby. Všetko za doprovodu typických maidenovských gitár a samozrejme nezameniteľnej hry otca železej panny basgitaristu Stevea Harrisa. Deviata The Man Who Would Be King je opäť podobne riešená a je aj dosť dlhá. Znovu sa začína pomaly, epicky, priam výpravne,  aby postupne poslucháča objala gitarovými melódiami, cválajúcou rytmikou a skvelým spevom. Nájdete v nej aj veľmi zaujímavé prvky. Skladba v závere príjemne spomalí a je ako loď, ktorá odpláva do vzdialených vôd oceánu a postupne sa stráca za horizontom. Album uzatvára najdlhšia When The Wild Wind Blows a taktiež, ako ostatné štyri pokračuje v nastolenom koncepte. Pomalý úvod, odvážny rozbeh a grandiózne finále. Druhá polovica albumu graduje skladbu od skladby, ale tejto poslednej akoby ten divoký vietor do plachiet nefúkal až takou intenzitou. Dokonca sa tu objaví melódia, ktorá je až príliš podobná jednej zo skladby No More Lies z albumu Dance Of Death.

Album vo mne zanechal dosť rozpačité dojmy. Musel som ho vypočuť veľakrát, aby sa mi dostal pod kožu. Len ťažko sa kapela po toľkých rokoch vyhne vykrádaniu samých seba. Ono to snáď ani nejde, aby stále fanúšikom prinášala niečo nové a zároveň vysoký štandart, teda niečo také, na čo sú zvyknutí. Na The Final Frontier sú momenty, ktoré vo mne vyvolali sklamanie, či ironicky úsmevnú nostalgiu, ale na strane druhej, sú tu aj momenty, ktoré by som nazval epické, či monumentálne, zahrávajúce sa s emóciami. Tie sú hlavne v druhej polovici albumu, kde prevládajú dlhé, gradujúce kompozície. Takých je, ale dosť aj na predošlom albume a aspoň mne osobne sa práve tie páčia viac. Mám teda taký pocit, že od geniálneho albumu Brave New World to ide s Iron Maiden, akoby povedali naši západný susedia, „od devíti k pěti“. Takže, keby sa bodové hodnotenie vzťahovalo výlučne na tvorbu Iron Maiden, tak by som dal, síce so smútkom, ale bez váhania tých 5 bodov. Avšak, keď album porovnávam s ostatnými dielami, od iných kapiel, tak je to stále viac než je štandard a zaslúži si bodov viac.

Žáner: heavy metal Krajina pôvodu: Veľká Británia Vydavateľstvo: EMI, 2010 Web: www.ironmaiden.com
Zostava: Bruce Dickinson – spev Dave Murray – gitara Adrian Smith – gitara Janick Gers – gitara Steve Harris – basa Nicko McBrain – bicie	Diskografia: Iron Maiden – 1980 Killers – 1981 The Number of the Beast – 1982 Piece of Mind – 1983 Powerslave – 1984 Somewhere In Time – 1986 Seventh Son of A Seventh Son – 1988 No Prayer For the Dying – 1990 Fear of the Dark – 1992 The X Factor – 1995 Virutal XI – 1998 Brave New World – 2000 Dance of Death – 2003 A Matter of Life and Death – 2006 The Final Frontier – 2010
Tracklist: Satellite 15…The Final Frontier (8:40) El Dorado (6:49) Mother of Mercy (5:20) Coming Home (5:52) The Alchemist (4:29) Isle of Avalon (9:06) Starblind (7:48) The Talisman (9:03) The Man Who Would Be King (8:28) When the Wild Wind Blows (10:59)	Definitíva: The Final Frontier pokračuje  v trende posledného albumu. Sú na ňom prevažne dlhé, gradujúce, zložitejšie kompozície  typu Hallowed By Thy Name. Preto fanúšikovia, ktorí preferujú túto stránku IM budú určite spokojní. U tých, ktorí majú radšej skladby typu The Wicker Man, nastane zrejme mierne sklamanie.