Ako prvých sme so záujmom pozorovali amerických brutalistov Devourment.  Ich polhodinové vystúpenie nás roztrhalo na cucky. Množstvo brutality, tvrdých riffov a úžasných hlasov Mike Majewskeho a Rubena Robasa. Apropo, Ruben sa prezentoval aj zmyslom pre recesiu, keď polku setu odohral s maskou konskej hlavy. Po takejto náloži sme sa išli osviežiť zlatistým mokom, čiže Kylesu sme nevideli. Dôvod bol jednoduchý. Hneď po nich nasledovali Monstrosity. Pravda, času, kedy u nich ručal „Corpsegrinder“ sú už dávno preč, no Monstrosity s Mikeom Hrubovcakom majú tiež svoje čaro. Old school death metal ako sa patrí. Hrubovcak nezabudol ani na debutový album Imperial Doom. Po Monstrosity sme sa hneď presunuli na Jagermeister Stage, kde sa prezentovala mladšia generácia melodických deatherov Kalmah. Tí počas svojho času prezentovali najmä aktuálny album 12 Gauge. Po Kalmahu som sa šiel pozrieť z čistej zvedavosti aj na Metalshop Stage kde sa predviedli japonci Sigh. Ich porcia black/death metalu (zjednodušene nazvané) ma zaujala a popri tom ich tvorbu nepoznám vôbec. Netreba však zabudnúť ani nato, že toto zoskupenie je na scéne už od roku 1990! Okrem zaujímavých skladieb ma zaujala najmä ich speváčka Mirai Kawashima. Tá okrem dobrého vokálu bola aj zaujímavo odetá. V bielom, s anjelskymi krídlami a postriekaná krvou. Impozantné. Na konci sa jej však podaril malý trapas, keď pri jej hrátkach s ohňom podpálila skoro seba a aj aparatúru. Zobrala to však s humorom. Sigh ma rozhodne zaujali. Po trojbloku kapiel prišiel čas na oddych a aspoň menšie stravovanie. Pôvodne som sa tešil na Bal-Sagoth, ale z veľkopološnej obrazovky umiestnenej medzi oboma pódiami som sa dočítal zmenu programu. Bal-Sagoth si vymenili hracie časy so švajčiarmi Sybreed. Keďže, na nich som zvedavý nebol predĺžil sa mi aspoň čas na oddych. Dáni Mnemic si taktiež vymenili hracie časy s nemcami Necrophagist, vďaka čomu som prišiel o ich vystúpenie.

Na 18.25 som však už bol plne pripravený. Na pódiu sa totiž predstavila domáca kapela na čele s Brunom a síce Hypnos. Tým len pred mesiacom vyšlo nové EP Halfway To Hell, z ktorého prezentovali pár skladieb. Bruno, odetý v bielej košeli nezabudol ani staré dobré vypaľovačky a na moju veľkú radosť zaznela ultra rýchla klepačka Endorsed By Satan z The Revenge Ride. Hypnos dokonca nezabudli ani na krabathorovskú Orthodox. Nazoaj profesionálne vystúpenie, s ktorým boli asi všetci spokojní. Bruno dokonca viackrát prízvukoval, že je naozaj rád, že sa vrátili na scénu. Počas nu – metalu v podobe Ill Nino sme zvoli krátky oddych. Podľa slov viacerých fanúšikov ich vystúpenie bolo naozaj na úrovni a rozprúdili ľudí pod pódiom, Po Ill Nino sme si odpustili aj dánov Mnemic. Po nich, už ale prišla lahôdka v podobe kapely Converge. Neustále pobehujúci Jacob Bannon vydal zo seba maximum, vystúpenie si užíval na 110 percent. Nepoznám celú tvorbu Converge, ale myslím, že zazneli všetky podstatné skladby, pri ich 55 minútovom priereze diskografiou. Navyše neustále nabádanie ku „circle“ a „walls of death“ nenechalo nikoho chladným. Obdivuhodný výkon! Po Converge mala prísť na radu Sepultura, ale tá si vymenila vystupujúce dni s all stars zoskupením Lock Up a to čakala na prítomných ďalšia nálož. Hviezdy Tomas Lindberg, Anton Reisenberg, Shane Embury a Nick Barker predviedli neopakovateľnú show. Zahanbiť sa nedal nik z nich, ale v konečnom dôsledku sa predviedli ako vynikajúco zohratý tím. Sledovať navyše za bicíme ostrieľaného Barkera bol po Geneovi Hoglanovi z dňa predošlého ďalší skvelý zážitok. Po nich mala nasledovať lahôdka, ktorá zvoľní tempo a na ktorú som sa nesmierne tešil. Presnejšie Devin Townsend. Zvučenie mu trvalo trošku dlhšie, ale to nikomu z prítomných nevadilo, pretože skandovali jeho meno. Na pódium vyliezol aj samotný „šialený génius“, no za prvých tónov Addicted udrel blesk a spustila sa naozaj neskutočná prietrž mračien. Akokoľvek veľmi som si chcel vychutnať tohto majstra, bolo to nereálne a bežali sme sa skryť do neďalekého stanu. Aj napriek obrovskej prietrži mračien si jeho set dokonca vychutnalo množstvo fanúšikov. Žiaľ aj za tú chvíľu čo sme sa bežali skryť sme boli premočený až do kosti. Po polhodine pršať prestalo, ale radšej sme šli do stanu skontrolovať jeho stav a prezliecť si suché veci. Keďže už bola cesta neskutočne rozbahnená, presun do stanu a späť nám trval dlhšie ako obyčajne a do areálu sme sa vrátili až na konci vystúpenia Cannibal Corpse. Túto death metalovú legendu som videl v Bratislave v októbri a súdiac z reakcíí a zaplnenosti pod Metalshop Stageom určite nesklamali. Z toho mála čo som videl si „Corpsegrinder“ šiel odskrutkovať hlavu (vlastne ako vždy) a zvuk bol tiež bezchybný. Záverečná Hammer Smashed Face nemala chybu.

Po sklamaní z nevidenia Devina Townsenda prišla satisfakcia v podobe vystúpenia Ihsahna. Z albumov skoro dokonalá muzika dostala pri živom prevedení ešte majestátnejší a živelnejší podtón a vystúpenie týchto nórov bola radosť sledovať. Ihsahn počas svojho vystúpenia urobil fanúšikom prierez doterajších troch sólových albumov. Z novinky, ale odznelo azda naviac skladieb. The Barren Lands, A Grave Inversed, After a na zaáver The Frozen Lakes On Mars. Možno to ide vekom, ale Ihsahnov prejav na pódiu bol kľudnejší a v komunikácii s publikom bol strohejší. Na fantastickom zážitku, to však nič nezmenilo. Po Ihsahnovi sa večer ešte nekončil. Na Metalshop stage vystúpila legenda Napalm Death. „Barney“ s kapelou vybehli na pódium a s nespútanou vášňou a energiou zmietli každého prítomného. Okrem skladieb Diktat alebo Strong Arm z aktuálnej dosky Time Waits For No Slave odzneli hneď v úvode aj staré osvedčené pecky ako Suffer the Children alebo Mass Appeal Madness. Pri sledovaní obrovksej procie nadšenia a energie, ktorá išla z členov Napalm Death som si všimol niektoré rozdiely medzi modernejšími a služobne mladšími kapelami a tými, ktoré dnes už majú status legiend. Porovnával som si vystúpenia napríklad Ensiferum alebo Kalmah s Monstrosity, Lock Up alebo Napalm Death. Medzi týmito kapelami je stále jeden veľký rozdiel. Ostrieľaní muzikanti odviedli profesionálny výkon, do ktorého navyše pridali obrovské zanietenie, iskru a vždy na pódiu vydali zo seba všetko. Jedným slovom žijú pre muziku, aj keď v dnešnej dobe je situácia v hudobnom priemysle čoraz zložitejšia. Kdež to, spomenuté mladšie kapely odohrali profesionálne vystúpenie, ale bez mnou spomenutých aspektov. A práve v tomto tkvie status legendy alebo „hviezd“ kapiel ako Napalm Death. To sa koniec koncov potvrdilo aj v posledný deň pri vystúpeniach Macabre, Tankard, Hypocrisy na strane jednej, alebo Graveworm a Moonsorrow na strane druhej. Ale o tom, až zajtra.