Sobotňajší program sa začal už o 9.30, kedy tretí festivalový deň odštartovala chorvátska kapela Rising Dream. Program, pokračoval cez švédov Grand Magus a domáce kapely Legendy se vrací, Dodo, Škwor a Doga. Sobotu sme si spravili voľnejšiu a kapely sme začali sledovať až od švédskych progresívnych power metalistov Communic. Tí majú na svojom konte tri regulérne kapely a na MoR-e sa predstavili po druhýkrát. Ich hodinové vystúpenie bolo prierezom ich tvorbou. Jedinou nevýhodou ich setu bolo obrovské teplo, ktoré trošku pokazilo dojem z ich dobrého vystúpenia. Na škodu bolo aj to, že po českom bloku kapiel ostalo v publiku len málo fanúšikov. Po Communicu už bola nachystaná pre divákov najtvrdšia kapela tohto ročníka a síce poľský Behemoth. Hneď v úvode treba dodať, že na škodu bolo to, že hrali za vidna. Do nadšeného davu naliali hneď od začiatku obrovskú agresiu skombinovanú s energiou. Za chrbátmi hudobníkov vial obal z aktuálneho počinu Evangelion, z ktorého odznelo pár skladieb. Taktiež sa nedal prehliadnuť Nergalov upravený mikrofón s dvomi hlavami hadov. V publiku sa vytvoril aj slabší moshpit. Práve na Behemothe bolo vidieť, že aj ich brutálna a technická hudba sa dá robiť s vášňou a zanietením. Behemoth sa jednoznačne cítia na pódiu ako ryby vo vode. Hodina vyhradená pre Behemoth uplynula naozaj rýchlo a myslím, že ako kapela, tak aj publikum boli spokojní. Diváci sa snažili poliakov ešte vyskandovať, no časový harmonogram bol neúprosný a dav sa svojej požiadavky nedočkal. Svoju hodinu mali vyhradenú aj nemci okolo speváka Ralfa Scheepersa, teda Primal Fear. Tí sa predstavili na Masters of Rock vôbec po prvýkrát. Čo dodať k ich vystúpeniu? Fantastické. Kapela si ho nesmierne užívala a bavilo sa aj početné publikum. Z aktuálneho albumu 16.6 (Before the Devil Knows Youre Dead) odzneli úvodná Ridding the Eagle, vypalovačka Six Team Dead (16.6), ktorú som si obľúbil už na albume a naživo sa jej kvality iba potvrdili. A do tretice zaznela z aktuálneho albumu skladba Killbound. Jeden z najkrajších zážitkov pripravili Primal Fear aj baladou Fighting the Darkness. S nadšeným vizovickým publikom sa sympatickí nemci rozlúčili neodmysliteľnou Metal Is Forever. Po nich nasledovalo vystúpenie Jeffa Watersa a jeho Annihilator. Keďže sa bolo treba aj občerstviť, z ich vystúpenia sme veľa nevideli, ale podľa slov viacerých fanúšikov máme čo ľutovať, pretože ich koncert bol asi najlepšie osvetleným na tohtoročnom festivale. Práve počas Annihilatoru sa začali ženiť všetci čerti. Zdvihol sa vietor, začalo sa blýskať a to neveštilo nič dobré. Našťastie spadlo iba pár kvapiek a hrozba problémov bola zažehnaná. Teda aspoň na chvíľu. Silný vietor spôsobil organizátorom aj problémy s veľkoplošnou obrazovkou, ktoré sa našťastie počas setu Gamma Ray odstránili. Gamma Ray vystúpila ako hlavná hviezda sobotného večera. Ja osobne som ich videl už siedmy krát. Malý-veľký muž Kai Hansen a jeho družná partia oproti februárovému To the Metal Tour nezmenila vo svojom playliste takmer nič, iba vynechala tri skladby z novinky a nejak pozabudla na Man On A Mission. Prítomným to však nevadilo a vystúpenie tejto štvorice si užili. V tomto prípade mám pocit, že si ho užila celá kapela a ešte viac ako samotné publikum si ho užíval najmä Kai Hansen. Skladby ako Armageddon, Empathy, Fight, Rebellion In Dreamland nenechali nikoho chladnými. Kai nezabudol ani helloweenovské časy a okrem klasiky I Want Out, zahrali opäť aj Ride the Sky. Po Gamma Ray nasledovali švédi Bloodbound, ktorí si do Čiech priviezli aj nového speváka. No ako odštartovali svoje vystúpenie, odštartoval aj riadny lejak. Nechuť zmoknúť nás vyhnala do neďalekých občerstvovacích stánkov, v ktorých sme v kľude počkali na vlak.