Keďže jedným z posledných power metalových počinov, ktorý sa mi tento rok dostal do uší bol nový Masterplan, nevyhnem sa jemnému porovnaniu tvorby Orden Ogan práve s nemeckými kolegami. A to hneď na začiatok. Po opomenutia hodnom intre nasleduje úvodná skladba Nobody Leaves, ktorá má necelých šesť minút a zďaleka nie je s takouto stopážou jediná a dokonca ani najdlhšia. Ak som novému Masterplanu vytýkal chýbajúcu iskru a moje hodnotenie skladieb bolo rozporuplné, tak tu to bude platiť dvojnásobne. Spomínaná Nobody Leaves má ako správny štartér albumu snáď všetko, čo má mať a patrí spolu so skladbou Easton Hope k najchytľavejším a najvydarenejším na albume.  Seebov vokál sa na prvé vypočutie môže zdať ako nevýrazný, ktorý ponúka iba šedý priemer. To je sčasti pravda, ale po viacerých vypočutiach som v jeho hlase objavil ťažko opísateľnú charizmu. Samozrejme, že nejde o nezameniteľný hlas ako majú metaloví virtuózi Jorn Lande, Kai Hansen, či iní, ktorých rozoznáte už po pár sekundách. Ale ak album nezatratíte po prvom vypočutí, verím, že to zvláštno nájde väčšina poslucháčov. Práve tu sa prekrýva paralela medzi albumom Easton Hope a Time To Be King od Masterplanu. Kým tam som vytýkal skúsenému Jornovi Landemu chýbajúcu iskru, Seeba musím pochváliť za čistý a jasne rozpoznateľný citový prejav, proste žiadna umelina. Presne opačné hodnotenia mám aj na hudobné nástroje. Tie pod taktovkou Rolanda Grapowa, Jana Eckerta a Mikea Terranu priam hviezdili a nestačil im ani Jorn. Pri Orden Ogane je to naopak. Album sa nesie väčšinou v tom istom tempe, ktoré mi príde fádne a na väčšej časti albumu aj pomalé s porovnaním k použitým vokálom. Oceňujem použitie zborových vokálov vo viacerých skladbách a malou inštrumentálnou výnimkou v mojej kritike je aj skladba All These Dark Years, kde sú umne prepojené bicie s gitarami, navyše doplnené o ženský vokál. Aj keď Nothing Remains vyzerá sľubne, opäť sa ide iba na pol plynu, v tejto skladbe možno o niečo viac. Na albume jednoznačne chýba skladba, ktorá okamžite chytí poslucháča za jeho kované srdce. To spôsobuje, že predieranie sa skladbami, ktoré majú v priemere päť a pol minúty je čoraz náročnejšie. Muzikantom však nemožno uprieť snahu ponúknuť vo viacerých skladbách niečo viac, hlavne v druhej polovici albumu, no táto snaha sa nestretáva s veľkým úspechom. Najkratšou, aj keď päťminútovou, skladbou na albume je balada Requiem, ktorá síce neočarila ničím zvláštnym, ale konečne mi v hlave blyslo, na koho sa (nielen v tejto skladbe, aj keď tu je podoba najmarkantnejšia) Seebov hlas podobá. Bod pre tých, ktorí so mnou zdieľajú spoločný tip, ktorým je Chris Bay z Freedom Callu. Renomé albumu napravuje nasledujúca skladba We Are Pirates, ktorá začína vyše dvojminútovým introm, v ktorom preteky gitár a bicích presekáva Seeb. Víťaz je v tejto skladbe nejasný, ale porazený nie je ani jeden. Na to, čo album doteraz ponúkal môžem konečne hovoriť a parádnejšom tempe a prvky sú opäť veľmi dobre vyvážené tak, ako som to spomenul hneď v prvej skladbe. V jej závere dokonca prichádza opäť sólo gitár a bicích doplnené o… harmoniku! Toto pánom naozaj vyšlo. Neviem, na čo muzikanti čakali, ale v závere albumu to rozbalili poriadne. The Black Heart opäť prebudila gitary k životu a to už k Seebovmu vokálu pasuje oveľa viac.

Pre mňa je to však málo. Ani toto totiž nie sú skladby ako by som ich predstavoval, len tvoria to najlepšie, čo som na albume našiel. Najlepšie skladby sú podľa mňa Nobody Leaves, Easton Hope a We Are Pirates.

Autor: Fiju

Hodnotenie autora: 6,5 / 10