Priznám sa, že nového albumu som sa dlho nevedel dočkať a keď máte dáku kapelu veľmi radi, tak 5 ročná pauza medzi albumami je naozaj dlhá. Moje očakávania  boli aj preto veľké. Žiaľ, už po prvom vypočutí vo mne nastalo mierne sklamanie. Po ďalších a ďalších počúvaniach som sa tohto pocitu nezbavil. Nevermore je kapela s výborným spevákom, bubeníkom a gitaristom, čo je počuť aj na tomto albume. Celkovo mi však na albume chýba viacej výraznejších momentov. Predsa len sme boli zvyknutý na niečo iné, na niečo viac. Celý album ide akoby tak na pol plynu, ale poďme pekne po poriadku. Úvodná The Termination Proclamation štartuje slušným progresívnym riffom, ale následné slohy a refrén to všetko dosť zbrzdia. Druhá Your Poison Throne po úvodných triolových melódiách zaujme pokrikom „Rise ! Rise! Rise!“ Pokrik je nosnou časťou skladby a na koncertoch bude samozrejmosťou kričať tento pokrik s pivom v ruke a druhou rukou vo vzduchu spoločne s kapelou. Tretia Moonrise patrí k tým najlepším na albume. Je v nej opäť jeden zo skvelých riffov z dielne pána Loomisa. Refrén trošku spomalí ten spád, podobne ako je tomu v úvodnej The Termination Proclamation, ale tento refrén je našťastie veľmi melodický a vydarený. Po tejto vcelku vydarenej skladbe, ale príde kameň úrazu albumu. Nasledujúce songy obsahujú veľa stredných až pomalých temp. Sú dosť nevýrazné a ničím neprekvapia. Niekomu to môže sedieť, ale ja osobne som zástanca skôr tých rýchlejších záležitostí, a ak pomalých, tak skôr progresívnejších vecí. Skladby 4 až 8 by som zhrnul do jednej vety: dobre zahratá a zaspievaná nuda. Deviatka She Comes In Colors je tiež dosť pomalá, ale na rozdiel od predošlých, je krásne zložená. Je to skrátka už trochu „iné kafé“ ako sa hovorí. Pieseň je pestrá. Nájdeme v nej tvrdý progresívny riff, akustickú gitaru, progresívne zvraty, skvelé sólo a štandardne dobrý spev Warrella Danea. Skrátka je to najlepšia skladba na albume. Prekvapuje ma, že je orientovaná až ku koncu albumu. Posledná nesie názov albumu, čo je u Nevermore už tradíciou. Skladba je dosť rýchla a tiež patrí k tomu najlepšiemu na albume. Keď to zhrniem, tak album začne štandardne, ale potom dosť nudí a to najlepšie príde až na koniec. Tie posledné dve piesne ako tak zachránia dojem z celého albumu The Obsidian Conspiracy. Lenže dva či tri dobré songy nerobia dobrým celý album. Rozhodne si nemyslím, že by sa vyrovnal svojim predchodcom.

Dôvodov tohto „zakopnutia“ môže byť viac. Jednak si možno minuli tvorcovia svoje nápady na sólových albumoch. Alebo odchod jedného gitaristu a oznámenie, že Warrell Dane a basák Jim Sheppard znovu rozbehnú kapelu Sanctuary, ktorá bola predchodcom Nevermore, môže naznačovať dáke personálne problémy v kapele. Domnievam sa ale, že pes bude zakopaný v poste producenta. Tento album mal totižto na starosti Peter Wichers. A fakt asi len Andy Sneap dokáže z týchto skvelých muzikantov vyžmýkať to najlepšie. Nevermore sú teda ukážkovým príkladom aký veľký vplyv má producent pri nahrávaní albumu. Je otázne ako tento album prijme verejnosť. Ak záporne, ako ja, tak budú Nevermore nútení obnoviť spoluprácu s Andym, čo dúfam bude viesť k opäť skvelému albumu.

Žáner: progressive power/thrash metal Krajina pôvodu: USA Vydavateľstvo: Century Media, 2010 Web: http://www.myspace.com/nevermorefans
Zostava: Warrel Dane – spev, klávesy Jeff Loomis – gitara, vokály Jim Sheppard – basa Van Williams – bicie	Diskografia: Nevermore – 1995 The Politics of Ecstasy – 1996 Dreaming Neon Black – 1999 Dead Heart in a Dead World – 2000 Enemies of Reality – 2003 This Godless Endeavor – 2005 The Obsidian Conspiracy – 2010
Tracklist: The Termination Proclamation  (3:12) Your Poison Throne (3:54) Moonrise (Through Mirrors of Death) (4:03) And the Maiden Spoke (5:00) Emptiness Unobstructed (4:39) The Blue Marble and the New Soul (4:41) Without Morals (4:19) The Day You Built the Wall (4:23) She Comes in Colors (5:34) The Obsidian Conspiracy (5:16)	Definitíva: Nevermore vydali album po 5 rokoch. Medzitým sa spevák a gitarista venovali sólovkám.  Kapela zmenila producenta a rozlúčila  sa s gitarisom Steveom Smythom. Výsledkom je album, ktorý v úvode ponúka  stredný štandard tejto kapely. Potom však nevýraznými skladbami dosť nudí.  The Obsidian Conspiracy ako tak zachránia  posledné dve skladby, ktoré sú zrejme  najlepšie na albume. Celkovo sa však novinka nevyrovná svojim predchodcom.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla