Koncert sa konal v bratislavskom Majestic clube, ktorý sídli na rovnakej adrese ako Randal (tam sa mal koncert pôvodne konať, ale pre veľký záujem fanúšikov bol presunutý do väčších priestorov, teda o poschodie vyššie). Keďže som bol v Bratislave naposledy pred rokom a veľa si z toho nepamätám, prvou zaťažkávacou skúškou bolo Majestic club nájsť. Ten je našťastie z vlakovej stanice ľahko nájditeľný a aj keby som ho náhodou prehliadol, miesto konania koncertu sa prezradilo početnou skupinu dlhovlasých nedočkavcov v čiernych tričkách. Na miesto činu som dorazil pol hodinu pred začiatkom prvej kapely – maďarskej neofolkovej formácie Virrasztók.
Priestory Majesticu mali u mňa veľké plus hneď po príchode (keďže vonku bolo sychravé počasie), určite som nebol jediný, kto vo vnútri privítal šatňu na odloženie vecí. Tá síce bola za malý poplatok (50 centov), to však nikomu nevadilo. Šatne žiaľ, stále nie sú štandardom na slovenských koncertoch. Po približne 15 minútovom čakaní v radoch na šatňu a samotné lístky som sa dostal do priestrannej vynovenej haly. Keďže do začiatku prvej kapely stále bol čas a v hale bolo možno tak 200 ľudí (takže o miesto som sa nemusel báť), využil som zostávajúci čas na doplnenie tekutín.

Do haly som sa vrátil presne na čas, keď svoje vystúpenie rozbiehal prvý predskokan, už spomínaná maďarská neofolková formácia Virrasztók. V inom prípade by som asi maďarsky spievajúcu kapelu predýchal len ťažko, no o približne 2 hodiny som sa chystal hulákať nezrozumiteľnou fínčinou aj ja. Navyše, zámer usporiadateľov zaradiť ako predskokana žánrovo podobnú kapelu z krajiny, ktorá má jazyk z rovnakej jazykovej vetvy ako hlavná hviezda večera celkom vyšiel. Vystúpenie kapely Virrasztók som z väčšej časti strávil s pivom v ruke na „tribúne“ na schodoch, ktorá bola za priestorom na státie. Aj keď boli texty v maďarčine, všimol som si pár ľudí, ktorí ich poznali. Čo ma trochu zarazilo bol fakt, že spevák sa niekoľkokrát prihovoril publiku po maďarsky. Tým nechcem vyvolávať žiadne nacionalistické debaty, len to považujem za neprofesionálne. Skupiny, ktoré hrávajú v zahraničí a prihovárajú sa svojím fanúšikom vo svojom jazyku (ktorému pravdepodobne nikto nerozumie) sa ukracujú o odozvu od svojich fanúšikov. Virrasztók sa v angkličtine prihovorili iba na konci vystúpenie. Slová boli dve – Thank You. Okrem speváka so svojským výzorom lebky zaujala aj vokalistka kapely, ktorá vo mne budila dojem, že každú chvíľu z nej vyhŕkne rýdzou slovenčinou „Najkrajšie stromy sú na Horehroní…“. Keď som už tejto kapele pomaly začal aspoň ako-tak prichádzať na chuť, ich vystúpenie po približne 30 minútach skončilo. Pre nedočkavcov určite potešujúce, ja by som ešte pár skladieb určite vydržal.

Po skončení prvého vystúpenia sa veľká časť obecenstva, vrátane mňa, rozhodla doplniť nikotínové dávky pred budovou. Kto sa obával tlačenice, alebo nekonečného radu na toaletách, tak sa mýlil. Veď dobrých metalových fanúšikov sa všade veľa zmestí. Po skončení Virrasztóku už bola na mieste činu už drvivá väčšina fanúšikov, počas ich koncertu sa hala stále postupne zapĺňala. Pred vystúpením druhého predskokana, ruskej pagan/folk metalovej formácie Arkona, už bola väčšina návštevníkov na svojom mieste. Miesto pred pódiom bolo podstatne viac zaplnené ako počas Virrasztóku, ale o tlačenici nemohlo byť ani reči. Po niekoľko sekundovom skandovaní publika sa na pódiu objavila väčšina kapely, ku ktorej sa o niekoľko sekúnd pridala aj speváčka Masha. Tá to rozbalila hneď od začiatku v plnej svojej kráse – pre niektorých nie len po hudobnej stránke. Počas koncertu Arkony sa publikum dostalo do poriadneho varu v niekoľkých radoch sa spustila prvá „pogovačka“. Masha priazeň slovenských fanúšikov niekoľkokrát ocenila tým, že ich vyzvala do tlieskania a skandovania takmer v každej piesni. Okrem toho nezabudla niekoľkokrát „poďakovať slovanským bratom“. Nálada bola fakt vynikajúca, bolo vidno, že Arkona má o fanúšikovskú základňu na Slovensku postarané. Striedanie brutálneho blackového hlas s parádnymi melodickými pasážmi Masha predvádzala približne hodinu. Trochu ma prekvapilo, že aj napriek poriadnemu potlesku a skandovaniu sa už Arkona na pódium nevrátila a nepridala žiadnu skladbu navyše. Nasledovala druhá prestávka pre prísun tekutín a skorý návrat na miesta, keďže pod pódiom to začalo hustnúť.

Typická kostra bližšie nešpecifikovaného zvieraťa boli neklamným znakom, že už sa blíži to, na čo sme všetci čakali. Niekoľko minút po 22:00 sa už začalo ozývať nedočkavé skandovanie publika. Banda okolo Jonneho Järvelu nenechala svojich skalných dlho čakať a po otázke smerujúcej na ich obľúbený alkoholický nápoj bolo jasné, že koncert odštartujú prvým singlom z ich posledného albumu Karkelo – Vodka. Mimochodom, na album Karkelo sa vznieslo viacero kritických hlasov, že nahrávka už nie je taká folková a veselá. Týmto hlasom musím dať za pravdu, ale práve skladba Vodka je jedinou výnimkou na tomto albume. Korpiklaani na nič nečakali a fanúšikov sa snažili zničiť hneď od začiatku. Po notoricky známych a preskákaných skladbách Journey Man, Korpiklaani a Cottages a Saunas prišlo na rad trio pesničiek z posledných dvoch albumov. Priznám sa, že posledné dva albumy veľmi nemusím, respektíve že na albumoch Spirit of the Forest, Voice of Wilderness, Tales Along This Road a Tervaskanto mám oveľa viac srdcoviek. Publiku nové skladby nevadili a mne prišli vhod aspoň na niekoľko minútové zvoľnenie tempa a presunutie sa do zadných radov a najmä nabratie síl na ďalší nával poriadneho folk metalu, na ktorý som čakal a ktorý som samozrejme dostal. Na chvíľku si zobrali oddychový čas aj Jonneho hlasivky – prišiel čas na inštrumentálku Pellonpeko. Môj čas a moja srdcovka prišli hneď po nej. Hneď ako som započul od Jonneho názov nasledujúcej skladby Viima som sa opäť šinul dopredu do početnej pogujúcej skupiny fanšikov. Fakt, že aj keď je skladba po fínsky a nebol som ani zďaleka sám, kto si ju poctivo odhulákal ma vôbec neprekvapil. Lekcia fínskeho jazyka a veselosti v Majestic clube pokračovala piesňami Juodaan viinaa, Metsaimes a Palovana, pri ktorej si časť fanúšikov opäť zaspievala a Paljon on koskessa kivia.
Potom už nasledovali len osvedčené veci zo starších albumov – Tuli kokko, inštrumentálky Pine Woods a Ryyppäjäiset, ktoré však znejú lepšie v albumovom prevedení. Odznela aj jedna z najpomalších piesní Korpiklaani Crows Bring the Spring.
Aj keď sa Jonne a zvyšok kapely zjavne bavili aj doteraz, ich čas akoby prišiel až teraz. Bláznenie na pódiu začalo skladbou Wooden Pints, ktorá po hluchších minútkach našla obrovskú odozvu v publiku a ľudia sa opäť zo zadných radov predierali dopredu. Pohodu bolo vidno aj na tvárach ostatných muzikantov.To už ale na Jonneho došiel zjavne veľký smäd a tak zobral do ruky plechovku slovenského piva a pokúsil sa o prečítanie jeho názvu – celkom úspešne. S pivom sa Jonne aj podelil. Niekoľko plechoviek rozdal aj do prvých radov a keď došli plechovky, podelil sa aj inak – roztryskovaním piva z úst. Keď Jonne dopil svoj „booze“, prišiel na rad Happy Little Boozer, ktorú pozná snáď každý ich fanúšik a kto náhodou nemal tričko zrelé na ručné žmýkanie potu doteraz, tak po tejto pesničke sa ku väčšine určite pridal. Okienko alkoholickej tématiky pokračovalo ďalšou divočinou, ktorú si s Jonnem aspoň sčasti odspievali aj fanúšikovia – Beer Beer. Touto skladbou sa „lesní mužíci“ s bratislavským publikom rozlúčili, avšak nie na dlho. Publikum si kapelu vyžiadalo späť hneď za pár sekúnd. Po návrate sa mikrofónu chopil gitarista Cane, ktorý vyhlásil: „I think we should continue drink, so LET´S DRINK“, čo bolo jasné znamenie, že bude nasledovať rovnomenná pieseň z albumu Tervaskanto. Vtedy som si všimol, že priestor pred pódiom sa už uvoľnil a aj tí, čo tam zostali, akoby už nemali dostatok síl pokračovať v nastúpenom tempe – niet sa čo čudovať, taký výkon po niekoľkých pivách a poldecákoch dá zabrať. Koncert zakončili „korpíci“ trochu prekvapujúco, skladbou, na ktorú už možno poniektorí už aj zabudli. Išlo totiž o skladbu Il Lea Voibmi z roku 2001, keď ešte kapela niesla názov Shaman. Nasledovala ďakovačka zo strany Jonneho aj celej kapely. Ďakovačka vyznela naozaj úprimne a nechýbal ani prísľub, že aj keď boli na Slovensku prvýkrát, určite to nebolo naposledy. V čo všetci pevne veríme.

Znie to síce klišovite, ale kto neprišiel, môže ľutovať. Kombinácia prijemných priestorov a vynikajúcich hudobných predstavení sa viacerým návštevníkom podpísala pod nezabudnuteľný zážitok. Škoda, že koncert skončil približne s úderom polnoci. Aj keď moje nohy mi už dávali najavo, že by chceli odpočinok, tak určite by som sa radšej ešte poriadne vyskákal, ako čakal na autobus štyri hodiny v prázdnej Bratislave so zatvorenou autobusovou stanicou…

Autor: Fiju

Filip „Fiju“ Slúka

Redaktor a spoluzakladatel Valhalla.sk. Okrem melodického metalu sa vo voľnom čase venuje knihám, internetovej reklame a pivu.