Tým druhým je fakt, že placka nezačína ultrarýchlou šlehou, ktorá má poslucháča upútať nekompromisnou paľbou klepačiek a šialených vyhrávok. Prvé dve skladby („Eating the Visions of God“ a „Sun of Nihility“) sa nesú v pomalom až strednom tempe, v ktorých JFAC dávajú viac priestoru pre atmosféru a náladovosť ich hudby, pričom nezabúdajú na technické ozdôbky. Kapela tým vyvrátila mýtus, že metalový album vás musí po prvých tónoch posadiť na stoličku. Poriadne sa treba pripútať až pri „The Synthetic Sea“ (s hosťujúcim Georgeom „Corpsegrinderom“ Fisherom z CANNIBAL CORPSE) a nasledovnej „The Global Shift“, po ktorých však opäť nastáva zvoľnenie.

Netvrdím, že fantastická death metalová nahrávka musí byť zákonite rýchla a nekompromisná (AUTOTHEISM od THE FACELESS je pre mňa osobne výborným príkladom) a preto  nápad poňať album s dôrazom na plynulosť a pomalšie až stredne rýchle tempá rozhodne nechcem  odsúdiť. Pri počúvaní sa však nemôžem zbaviť dojmu, že páni pri skladaní tohto technicky veľmi bohatého a vyzdobeného diela zabudli na celkový dojem, ktorý má nahrávka vyvolať. V skladbách mi totižto často chýbajú  zaujímavé a dobre zapamätateľné nápady, ktoré by ma motivovali si album pustiť znova. Jediným takýmto naozaj svetlým momentom je pesnička „Burning Monuments“, ktorá celkovo svojim šťavnatým obsahom ani nezapadá do koncepcie viac – menej pochmúrnej atmosféry celého albumu. Jej úvodný riff je presne to, čo chýba celému zvyšku nahrávky.

V strehu ma však osobne nechávajú muzikantské výkony zúčastnených hudobníkov (vrátane spomínanej basovej gitary) a osobitý vokál patriaci Jonnymu Davymu (s jeho hlasovým prejavom som mal už tú možnosť stretnúť sa pri jeho bočáku FLESHWROUGHT), ktorý v rámci žánru rozhodne patrí k tým rospoznateľnejším.

Napriek tomu mám však pochybnosti, či sa k novinke  „Sun Eater“ budem vracať, pretože nadšenie počas počúvania tohto albumu stále kolíše v dôsledku striedanie technicky zaujímavých riffov a (často) nudných pasáži. Škoda, nabudúce to snáď bude o niečo lepšie.