Spomínaný predchodca „Unto the Locust“ ma v dobe svojho vydania očaril a bez okolkov som vyťahoval tie najvyššie známky, no žiaľ dnes sa má vec trochu inak a album v priebehu rokov pomerne zovšednel. K novinke som preto pristupoval s obavami a bez akýchkoľvek očakávaní. Výsledok? Vcelku príjemné prekvapenie, hoci aj tentokrát bez „jaba-daba-dú“ a oslavných výskokov do vzduchu. V prvom rade si je dobré uvedomiť fakt, že MACHINE HEAD už asi nikdy nebudú znieť tak masívne a autenticky ako na debute „Burn My Eyes“, ani odvážne, ako na mnohými nepochopenom „The Burning Red“. Kapela sa totiž už dobrých pár rokov pohybuje v o čosi odlišnom teritóriu. Ak si toto všetko fanúšik zoberie k srdcu a nakoniec pristúpi na pravidla hry, ešte stále však nemá zďaleka vyhraté!

Novinka je totiž opäť neuveriteľne natiahnutá a stopáž sedemdesiatich minút je vskutku výdatná porcia. Skladby sa preto pohybujú okolo dĺžky šiestich minút, no  hudobné nápady sú mierne nariedené a jednoducho už nemajú tú silu strhnúť davy tak, ako v minulosti. Najhoršia je paradoxne dvojica suverénne najkratších vecí, a to absolútne zbytočná inštrumentálka „Imaginal Cells“ a presladená balada „Damage Inside“ s iritujúcim spevom Roba Flynna. Tu sa pomaly dostávame k ďalšiemu bolestivému miestu. Preafektovaný spev spomínaného Flynna je totiž častokrát priam neznesiteľný, najmä ak sa pokúša o melodický, resp. veľmi „precítený“ spev. V podobných polohách sme ho mohli počuť hlavne v nu-metalovom období okolo albumu „Supercharger“, no tam mi ale jeho prejav vôbec nevadil, skôr naopak.

Aj napriek mnohým kritikám však novinka rozhodne stojí za počutie a prináša viacero výborných vecí, ktoré by sa mohli spoľahlivo zavŕtať do mozgových závitov a ostať tam čo najdlhšie. Športovou terminológiou – prvé miesto si vybojovala dramatická suita „In Comes the Flood“ s neustálymi zvratmi, množstvom dramatických motívov a s perfektnou gitarovou prácou. Ako druhú najzaujímavejšiu položku by som označil úvodnú pecku „Now We Die“. Videoklipom zvečnená skladba má ambície stať sa koncertnou tutovkou. Vynikajúce riffy, veľmi chytľavý rytmus a keď sa k tomu pridá aj sláčikový orchester, tak je jednoducho vymaľované. Bronzová priečka je trochu ťažším orieškom, ale pred údernou „Beneath the Silt“ iba o chlp víťazí záverečná hymna „Take Me Through the Fire“. Celých šesť minút sa poslucháč musí cítiť ako na húsenkovej dráhe, silné nápady sa striedajú ako na bežiacom páse a všetko graduje vo výbornom refréne, pripomínajúcom pochod rozvášneného vojska na vojnové  pole.