Po prvotnom vypočutí som bola potešená, že album neobsahuje žiadne zbytočné monotónne pasáže a je od začiatku až po koniec plný zvratov. Môže to byť aj kratšou minutážou, každopádne schvaľujem tento postup. Nórski hudobníci naložili silné momenty jeden za druhým a nekŕmia poslucháča zbytočnou vatou. Zvuk je o niečo čistejší, ako býva zvykom v rámci žánru a tak sú jednotlivé nástroje pekne odlíšiteľné a každý jednotlivo vynikne. To isté platí aj o Ravnovom vokály. Ide o naozaj komplexne prepracovaný zvuk, ktorý nepotrebuje zašumenie na zakrytie nedostatkov. No nemyslite si, že ide o úplne kryštalický zvuk, nechýba ani povestné „chrčanie“.

Atmosféra novinky je samozrejme ako inak nenávistná, chladná a páchnuca presne tak, ako to black metalové pravidlá vyžadujú. Osobne vítam zaranžovanie melodickosti, bez straty hore uvedených povinných elementov. Ide o peknú ukážku, že black metal nemusí byť len jednotvárna chŕlička agresie. Priestor tu vyvážene majú technické gitarové sóla s prelínaním vokálu a samozrejme dôraz je kladený aj na guľometné dvojkopy a klepačky majstra Frosta.

Krásne dokreslenie chladu a mrazu vytvárajú intrá a postupné lyrické zvoľňovania na konci skladieb, ako aj jasný vokál, ktorému je dokonca aj krásne rozumieť. Podfarbenia záhrobným šepotom len pridávajú zimomriavky na tele. Vokalista Ravn je jeden z mála black metalových spevákov, ktorý pochopil, že nielen v nezrozumiteľnom chrčaní je sila, ale že oveľa viac dokáže spraviť striedaním polôh a intenzity hlasu, šepotom a vydávaním nepredvídateľných zvukov.

Zo skladieb na albume jednoznačne najviac vyčnieva 6 minútová  „Mengeles“,  v ktorej je atmosféra veľmi silná. V závere piesne máte pocit, že ozývajúci sa šepot  je autentická nahrávka obetí šialeného doktora. Aj efekt vokálu dokresľuje morbídnosť a šialenosť textu, rovnako ako zatlmené gitarové sólo v druhej polovici. Ide o extrémne silnú vec, či už po stránke atmosferickej alebo hudobnej. A ak prirátam hymnický riff, tak ide naozaj o dokonalosť. 

V skladbe „Slaves“ (podporená klipom) ma zaujala kombinácia, na black metal nevšedná. Melodická gitarová linka na pozadí bubeníckej kanonády a keď k tomu prirátam striedanie zborového spevu s hororovým hovoreným slovom, tak ide o ďalší skvost. Ak by som mala menovať všetky silné momenty,  tak by som postupne vymenovala asi všetky skladby, lebo v každej sa nejaký nachádza.

Najklasickejší black si jeho fanúšikovia vychutnajú jednoznačne v kratučkej „Golem“ alebo „Chained“, ktoré sú plné záhrobného revu a masívnych gitarových partov. Takže, v skratke. 1349 vedia zlúčiť surové black metalové postupy s citom pre kompozíciu a to tak, aby skladby naozaj neboli len rýchlou smršťou, ale aby každá mala svoj dej a atmosféru. Jednoducho, pánom z Nórska sa nový album náramne vydaril.