S príchodom MALEVOLENCE zo Sheffieldu však nastáva pomerne rýchle vytriezvenie. Namiesto kvalitnej brutálnej masáže tu máme iba zopár výrastkov, ktorí si miesto na tomto turné museli zjavne vymodliť, alebo v opačnom prípade poriadne zaplatiť. Štýlovo (HC/modern metal) i kvalitatívne je táto kapela totiž oproti zvyšku niekde inde a dovolím si tvrdiť, že by som si na ich pozíciu radšej vedel predstaviť domácu svorku typu  KILLCHAIN, PERVERSITY či BRUTE. Z celučičkého vystúpenia MALEVOLENCE teda pre mňa ostáva najzaujímavejší fakt, že do basgitary reže viac než podarený klon Edwarda Furlonga (TERMINATOR 2), a to je predsa tak trochu málo…

GOATWHORE nás ale vracajú naspäť do hry a svojim staromilsky prístupom k žánru si podmaňujú priestory celého klubu. Nechýba jemný oter čierneho kovu a priam až rocková dravosť, ktorá robí z ich vystúpenia energetickú bombu vhodnú na posilnenie ducha, ale hlavne aj  tela, keďže pod pódiom to už začína pomerne vrieť. Tempo diktuje najmä neúnavný krikľúň a frontman v jednej osobne, L. Ben Falgoust. Ak práve nevrčí do mikrofónu, tak buď cerí zuby alebo drtí hmatník svojej imaginárnej gitare. Tu je však pánom vzrastom nenápadný Sammy Duet, ktorý vypúšťa zo svojej šesťstrunky jeden jedovatý riff za druhým. Hralo sa najmä z dobre prijatej novinky „Constricting Rage of the Merciless“, no zaznelo aj niekoľko starších flákov, na čele s fantastickou „Alchemy of the Black Sun Cult“ a známou hitovkou „Apocalyptic Havoc“. Kým z  cdčka ma GOATWHORE akosi ešte nestihli presvedčiť o svojich kvalitách, tak košické vystúpenie vo mne zanechalo len tie najpozitívnejšie dojmy.

Tunajšiu dlhoočakávanú premiéru si DYING FETUS odbili v dnes už  stabilizovanom zložení Gallagher/Beasley/Williams a ten,  kto si po hodinovej masáži a trinástich paľbách nezotieral z čela pot, akoby na koncerte ani nebol. Vskutku jedinečné predstavenie štartuje ráznou „In the Trenches“ zo stále aktuálnej kolekcie „Reign Supreme“ (2012). Následne sa pokračuje všetkými osvedčenými klasikami na čele s obligátnou hymnou „Kill Your Mother/Rape Your Dog“. Tá uzatvára celý hlavný blok (pridáva sa iba „Your Treachery…“), ktorý sa nesie v znamení nekontrolovanej brutality a maximálne precíznych hráčskych výkonov. Sledovať túto „svätú“ trojicu pri práci je totiž neuveriteľný zážitok. Človeku  síce v okamihu ukvapne slza pri pomyslení na otázku „prečo tak super nikdy nebudem vedieť hrať aj ja?“, ale s tým už väčšina z nás, ktorým patrí svet pod pódiom, asi nič nenarobí. Kým tu však budeme mať aj naďalej borcov typu DYING FETUS, a teda muzikantov, čo dokážu bez jedinej prehnanej pózy a zbytočných kecov naokolo odohrať takto kvalitný koncert, nemusíme byť vôbec, ale vôbec sklamaní.

PLUSY:
Väčšina kapiel na čele z neprekonateľnými DYING FETUS, veľmi pekne zaplnené priestory klubu, príjemná atmosféra počas celého večera, fantastický zvuk od prvého do posledného účinkujúceho

MÍNUSY:
Neviem o žiadnych