Pozornosť si zaslúži každá jedna pieseň na albume, pretože každá má svoje osobité vyznenie či atmosféru. Po úvodnej a nie príliš presvedčujúcej „Kill to Live“ príde na rad pätica skladieb, ktorá predstavuje vrchol celého albumu. Je to vlastne aj to najzaujímavejšie a najenergickejšie, čo vám tento opus ponúka. Potom príde na rad spomalenie do stredných temp vďaka piesni „Eternal Woe“, ktorá je od druhej polovice podporená melodickou vyhrávkou. Po nej nasleduje menej výrazná „Digitus Medius“, ktorej melodický začiatok pripomína tak trochu CARCASS. Pomyselnú latku kvality opäť o niečo pozdvihne zaujímavá rock n rollová „Vulture and the Traitor“, ďalej už spomínaná rýchla thrashovica „The Underminer“ a album uzatvára „Soldier of no Fortune“, čo je takmer sedemminútová pieseň odsýpajúca v strednom tempe. 

Dobrú prácu na albume odviedol gitarista Nico Elgstrand, ktorý svojou hrou ponúka na celom albume výborné riffy, napríklad v takej „Second to None“, ktorá doslova stojí na ústrednom riffe a takisto sú kvalitné aj jeho melodické vsuvky. Klasický chraplák, dnes už legendárneho chroptiča Larsa Gorana Petrova pôsobí trochu unavene a rozhodne si ho pamätáme aj vo výraznejšej a energickejšej polohe. V niektorých skladbách máme možnosť počuť takisto aj zborové vokály.

V piesňach sa striedajú rýchlejšie pasáže so stredným tempom, v ktorom však nie vždy skladby naplno upútajú a nepôsobia potom až tak úderne. Čo však určite poteší, sú kvalitné gitarové riffy. „Back to the Front“ nie je album, ktorý by vás úplne posadil na prdel, ale na druhej strane vás ani výrazne nesklame.