O výbornom výkone podporeným početným publikom sa však môže iba zdať nasledujúcim GRANDEXIT, ktorých prítomnosť na hlavnej scéne nechápem do dnes. Niečo tak zlé som na tomto festivale snáď ešte nevidel a ani nepočul, čoho jasným dôkazom je určite najmenší dav pred pódiom za všetky štyri dni. Priam odpudivý (to škriekanie neraz evokovalo ženské hlasivky) vokál, otrasné príhovory frontmana v prestávkach a hudba na úrovni tunajšej okresnej kapely, ktorá mala včera prvú spoločnú skúšku.

Ešteže chuť narýchlo napravia OBSCURE SPHINX potvrdení prakticky päť minút pred dvanástou. Neprehliadnuteľná je najmä trochu excentrická, ale mimo pódia veľmi sympatická speváčka Zofia. Odetá cela v bielom dáva do celého vystúpenia plných sto percent a jej hlasové a pohybové kreácie neraz vzbudzujú zaslúžený obdiv. V silno atmosférických veciach dominujú najmä tvrdé „meshu“ riffy oboch gitaristov a spomínaný vokál. Veľmi dobrý dojem z koncertu umocňuje aj priezračne čistý, ale hutný zvuk.

Citeľné zjemnenie, ale žiaľ i úpadok kvality prichádza s brnianskymi post rockermi HEIDEN, ktorí majú všetky predpoklady na to, aby dokonalo uspali všetkých v areáli Josefovskej pevnosti. Začiatok ešte nie je tak zlý, ale postupom času je ich set čoraz uťahanejší a nudnejší až dokonca opúšťam svoje stanovište. Príjemne civilne vystupujúci ťahúň Michal je častokrát veľmi neistý a jeho spev ťahá poriadne za uši.

Sympho death metalisti FLESHGOD APOCALYPSE momentálne veľmi letia a každým ďalším albumom získavajú na sile a obľúbenosti. Počet nedočkavých fans pred pódiom to len a len dokazuje, takže títo Taliani môžu byť spokojní, a preto to do fanúšikov hrnú jedna radosť. Hrá sa striktne iba z posledných dvoch placiek „Agony“ a „Mafia“, čo síce nemusí vyhovovať úplne každému, no pri takej hitovke „The Violation“ snáď nejde spokojne nepokyvkávať hlavou aj napriek nie práve najlepšiemu ozvučeniu. Pozornosť na seba strháva najmä sopranistka Veronica, či už svojim výkonom alebo stopercentne dotiahnutým zovňajškom. Ten má veľmi prepracovaný celučičká kapela, takže nechýba decentný oblek, topánky, či trocha farby na tvár.

Ak niekto túži po kvalitnom kabarete, alebo poriadnej maškaráde, nemôže vynechať čoraz populárnejších PRVNÍ HOŘE na Metalgate stage. Nechýbajú rôzne masky, pomôcky, no proste divadelné predstavenie so všetkým čo k tomu patrí. Úsmev na tvárach zúčastnených na alebo pod scénou je prakticky nepretržitý, no pozadu neostáva ani hudba. Veľmi variabilné skladby nezabúdajú ani na tvrdé gitarové riffy, chytľavé refrény, či neustále zmeny rytmu a tempa. Ak sa chalani ocitnú v budúcnosti niekde na blízku, tak na nich idem rozhodne opäť!

Prichádza siedma hodina večerná, a to je už najvyšší čas na legendárneho chroptiča Chrisa Barnesa a jeho družinu SIX FEET UNDER. Tá pred dvomi rokmi mnohých veľmi prekvapila a svojim nekompromisným výkonom takmer zbúrala celú pevnosť. Žiaľ, tentokrát sa demolácia akosi nekonala. Dôvody? Absencia druhej gitary je citeľná viac než by sa kedykoľvek v minulosti zdalo a bicmen Marco Pitruzzella je iba chabou náhradou za charizmatického tlčmajstra Kevina Talleya. Veľkým tŕňom v nohe je taktiež setlist, ktorý je síce natrieskaný mnohými legendárnymi hitmi („Victim of the Paranoid“, „No Warning Shot“, „Revenge of the Zombie“, „Seeds of Filth“ alebo „The Day That Dead Walked“), ale malá obmena koncertného repertoáru by určite nezaškodila. Aj napriek týmto chybičkám je SIX FEET UNDER ešte stále neskrotnou mašinou a Chris neskutočne charizmatická postavička, bez ktorého by bol death metalový svet určite omnoho chudobnejší.

Nastáva rýchly beh do útrob Metalgate stanu, kde už hodný čas spoľahlivo drvia ušné bubienky progresívni THE OCEAN.  Atmosféra je len ťažko opísateľná. Spevák Rossetti akurát skáče do publika z vysokých hradieb reproduktorov, zvuková stena masíruje ušné bubienky a množstvo hrdiel nie a nie prestať hulákať. Berlínska pätica od dojatia neprestáva tlieskať a ďakovať spotenému publiku a gitaristi si v jednom momente musia dokonca odbehnúť po ďalšiu sadu trsátok, keďže toho vyhádzali do hladných rúk evidentne veľmi málo. Opäť škoda zvuku na kritickej tretej scéne, no dojem zo skvelého koncertu to nepokazilo ani náhodou.

Stíham ešte posledné momenty poľských BLINDEAD a nestačím sa čudovať. Tak lukratívny čas a pred pódiom doslova päť a pol človeka. Hudobne to nie je takisto prechádzka ružovou záhradou, takže choreografia opäť dostala poriadne za ucho.

Vždy jedinečný a právom zbožňovaný THE DEVIN TOWNSEND PROJECT však rázom odkláňa myšlienky na omnoho príjemnejšie koľaje. Dámy a páni, máme tu jedného z horúcich kandidátov na najlepšie vystúpenie tohto ročníka BRUTAL ASSAULT! Skvelý zvuk, výborná doprovodná kapela, veľkolepý setlist (predlhá a značne chaotická „Planet of the Apes“ sa vypustila a namiesto nej jedna jazda za druhou – „Seventh Wave“, „Numbered“, „Kingdom“, „Supercrush“ a hlavne geniálna „Deadhead“), zaujímavá videoprojekcia, čarovná atmosféra a najmä božský Devin. Na toho je radosť dívať sa, no skutočná magická chvíľka nastáva, až keď táto postavička začne otvárať ústa. Príbehy o malých penisoch a mnohých iných útrapách mužského pokolenia podáva Devin s takým zápalom, že mu slová doslova zobete z ruky. O nič nezaostáva ani hudobná zložka, takže hodinka čistého času utečie ako voda a je tu koniec. Ešteže sa to tentokrát všetko zaobišlo bez prietrže (rok 2010?) mračien…

Nech už dnes máte o AMON AMARTH akúkoľvek mienku, verte, že väčšiu metalovú šou dnes na starom kontinente zažijete iba s ťažkosťami. Títo piati Vikingovia možno momentálne stoja na mieste, citeľne stagnujú, popierajú vývoj a hrajú iba preto, aby na stole neležali účty za plyn, no jednoznačne robia svoju prácu poctivo. Hordy skalných tlačiacich sa ako sardinky pred Jägermeister stage preto nie sú iba náhodou. Johan Hegg, sympatický obor za mikrofónom, si prakticky robí s nadržaným publikom čo chce, a to reaguje na každý jeho pokyn s obrovským nadšením. Opäť máme čo dočinenia s výborným a plným zvukom, kde hit („Guardian of Asgaard“, „As Loke Falls“) strieda hit („The Pursuit of Vikings“, „Twilight of the Thunder God“) a šou postupne krásne graduje. A aká, že je to šou?! Kapela si so sebou priniesla všadeprítomné ohne, pyrotechniku a najmä dvojhlavú morskú príšeru ako dôkaz, že to všetko berie stopercentne vážne. Pre niekoho úsmevné, pre niekoho nie…, záver nech si urobí každý sám. Tak či onak, vystúpenie bez vážnejšej slabiny, takže fanúšik musel byť spokojný.

Nasledovalo ušné utrpenie v podobe SHINING z Nórska. To snáď nemá ani cenu komentovať, takže hurá na brutálnu death metalovú víchricu BROKEN HOPE! Už od prvého úderu do bicích a prvého hrabnutia do strún bolo jasné, že tu máme čo dočinenia s najlepším ozvučením celých štyroch dní. Tak vraždiaci, tvrdý, ale pritom konkrétny a čitateľný zvuk som nepočul u žiadneho iného zástupcu devätnásteho ročníka tohto festivalu. Kapela nahradila na poslednú chvíľu odpadlíkov z GORGUTS, z čoho boli death metalových fans tak trochu nešťastní, no BROKEN HOPE im tieto pochmúrne myšlienky rázom vytrieskali von z hlavy. Stačil úvodný náklep „Womb of Horros“ a rázom boli všetky pochyby zažehnané.

Po absolútnom death metalovom inferne tu máme otočenie kormidlom o stoosemdesiat stupňov v podobe tak trochu neuchopiteľných COMBICHRIST. S veľkou pravdepodobnosťou najkontroverznejšie zoskupenie tohtoročnej edície spúšťa svoju „diskotéku“ neskoro v noci, kedy je väčšina osadenstva už zalezená v pivných stanoch alebo vo svojich príbytkoch. Areál však určite nezíva prázdnotou a na ich industriálny set si nájde cestu pomerne úctyhodný počet neortodoxných.  My, čo sme ostali, sme svedkami výbornej šou so skvelým zvukom a nádherným svetelným parkom. Neviem si pomôcť, no v klube musia byť COMBICHRIST jednoducho úchvatní! Basy duneli ostošesť (bodaj by nie, keď ich zabezpečoval dvojmetrový klon Marilyna Mansona v ženskom prevedení!), vokalista strieľal frázy ako nasrdený mínometník v zákope a všetko to bolo akosi veľmi príjemné. Únava je ale v značne pokročilom štádiu, takže pre dnešok dobrú noc Brutal Assault…