Nasledujúce hodiny dostáva prednosť chutný obed a vyčerpávajúca prehliadka mesta, takže svoju šancu dostávajú až popoludňajší veteráni ONSLAUGHT a opäť je to thrash metal ako z veľkej knihy. Spevák Sy Keeler je muž na svojom mieste a z vyvýšeného miesta diriguje kotol jedna radosť. Drsné gitary opäť strhávajú všetku pozornosť, jednoducho pravý nefalšovaný uragán riffov!

Podobne na to idú aj MISERY INDEX, ale to je už predsa trochu iná káva. Od úvodnej „The Carrion Call“ až po hitovku „Traitors“ diktuje štvorica ukážkovo, nechýbajú grindové sypanice, ale ani chytľavé groove pasáže. Nechýba dokonca ani nejaká tá ukážka z nového výborného albumu „The Killing Gods“, ktorý momentálne zbiera jedno výborné hodnotenie za druhým. Niet sa ani čo čudovať, kapela je totiž evidentne vo forme. Hlavne bubeník Adam Jarvis búcha ukážkovo a jeho dvojkopák doslova narúša statiku jozefovskej pevnosti. Veľa slov medzi skladbami nepadne, ale o to viac sa hrá. Chalani sú to ale evidentne v pohode, keďže pózujú pred fotoobjektívmi pri stánkoch na zelenej lúke jedna radosť.

Od legendy stoner metalu CROWBAR stíham popri potulkách areálom iba poslednú skladbu a je to tak trochu škoda. Zvukovo veľmi podarenému vystúpeniu dominuje najme neprehliadnuteľný frontman Kirk. Svojim hromovým vokálom preniká až do morku kosti. Podobne je na tom aj John Tardy s OBITUARY, pri ktorom mám pocit, že pán zreje ako víno. Tak svojských death metalových chroptičov už dnes len tak nenájdete! Set tejto floridskej kultovky sa opiera najme o prvé tri albumy, takže ortodoxní si prídu na svoje. Jedna nezabudnuteľná vec strieda druhú, a to platí aj pre úryvky z nového albumu „Inked In Blood“. Najmä titulná vec znela veľmi výživne. Nový gitarista Kenny Andrews do kapely zapadol výborne a spolu s Trevorom Peresom (ten chlap je vážne trieda!) tvoria dvojku, ktorá vás svojimi riffmi doslova pritlačí o stenu.

Z poriadne iného súdka sú pivári RED FANG. Tí sú momentálne veľmi populárni vďaka mnohým zábavným videoklipom, no pozadu nezaostáva ani samotná hudba, ba skôr naopak! Veľmi výživný set sludge/stoner metalu je vygradovaný nezabudnuteľnou hitovkou „Blood Like Cream“. Jej refrén ostáva na perách snáď každému, kto má dve ruky, nohy a vie vysoko skákať. Opäť treba pochváliť skvelý zvuk, ktorý necháva vyniknúť všetky nástroje a keďže si je štvorica evidentne vedomá svojho úspechu, tak to treba i poriadne zapiť. Čo sa na to hodí najlepšie? No predsa stará dobrá česká slivovica. Cheers!

Popri netrpezlivom postávaní a čakaní na headlinera SLAYER, dostáva prednosť asi najdiskutovanejšia a najkontroverznejšia banda aktuálneho ročníka, metalcoroví BRING ME THE HORIZON z Anglicka. Mladučičkí „ofinkári“ boli totiž tŕňom v oku nejedného ortodoxného vyznávača metalu. Potom ale veľmi dobre nechápem ten obrovský ošiaľ, ktorý chalani spôsobili svojim príchodom na scénu. Neuveriteľná skákajúca masa, množstvo vztýčených rúk a skvelá atmosféra. Veľa fanúšikov si teda cestu na ich koncert rozhodne našlo. K hudbe samotnej sa radšej vyjadrovať nebudem, len toho half playbacku by mohlo byť nabudúce trochu pomenej.

SLAYER. Pre mnohých kult, ktorého obrovský význam sa jednoducho nedá slovami opísať. A jednoznačne najväčšia ryba, akú sa podarilo organizátorom zatiaľ uloviť, a to aj napriek tomu, že z klasickej zostavy dnes zostalo doslova iba torzo.  Tom Araya, Kerry King, Paul Bostaph a stále suplujúci Gary Holt (EXODUS) to však stále vedia, o čom by vedel porozprávať aj taký Shindy, spokojne podupkávajúci nohou na pravej strane pódia. Pekelná omša začína hneď z ostra spolu s „Hell Awaits“, ktorá plynulo prechádza do ďalšej starinky „The Antichrist“. Prím dostávajú hlavne zlaté roky („Mandatory Suicide“, „War Ensemble“, „Necrophiliac“, „Captor of Sin“, „Black Magic“) thrash metalu, no nezabúda sa ani na o čosi novšie veci. Osamotené „Disciple“ a „Hate Worldwide“ sú ale iba slabou útechou pre všetkých milovníkov experimentálnejších deväťdesiatok, resp. posledných troch albumov. Klasika je ale klasika, a tá ide SLAYER vždy priam fantasticky. V hesle „bez slov, bez rečí“ sa pokračuje cez vymodlenú „Raining Blood“ až k posledným výkrikom „Angel Of Death“. Záver? Citeľným nedostatkom šou bol zvuk a konkrétne rozdelenie obidvoch gitár do jednotlivých reproduktorov, čo sa na festivale vyskytovalo len veľmi ojedinele. Ak ste náhodou nestáli uprostred, tak ste mohli na jednu z gitár takmer zabudnúť, čo je obrovská škoda. Posledná výčitka patrí na účet Paula Bostapha. Tak vlažne som ho ešte nevidel búchať na žiadnom inom koncerte, a to rozhodne patrí k thrash metalovej bubeníckej špičke. Aj napriek tomu SLAYER svoju pozíciu headlinera ustáli a potvrdili, že s nimi ešte musíme nejaký ten rok počítať.

Ďalšou hviezdou sú CHILDREN OF BODOM so svojím ultramelodickým death metalom. Je až neuveriteľné ako hudba týchto Fínov v priebehu rokov zostarla. Kto sa pred pár rokmi hrdo bil do hrude a prisahal na „Follow the Reaper“, je dnes už asi niekde úplne inde. Do tejto skupiny sa môžem smelo zaradiť bohužiaľ aj ja. Hitovky ako „Bodom Beach Terror“, „In Your Face“ či „Silent Night, Bodom Night“ síce vždy celkom potešia, ale už to zďaleka nie je ono. Kapela hrajúca bez energie a len z akejsi povinnosti tiež nepridá na nálade, a tak radšej dávam prednosť post rockerom GOD IS AN ASTRONAUT. Do preplneného stanu však prichádzam v dobe, keď už sa chalani pomaly lúčia spolu s „Suicide By Star“ a „Route 666“. Aj to málo však stačí na to, aby ma presvedčili o tom, že sú originálnym zjavom na dnešnej trocha stagnujúcej metalovej scéne. Krásne, atmosférické a jednoducho zapamätania hodné. Podaril sa aj  zvuk, takže jednoznačne tlieskam!

Od švédskych melancholikov KATATONIA stíham opäť iba záverečných pár songov. Ako pri predchádzajúcich „astronautoch“, tak aj tu hrá prím najmä atmosféra neskorej noci doplňujúca skvelú hudbu. Jonas Renkse sa zdá byť vo forme a melodické refrény stíha s veľkým prehľadom. Vrchol? Jednoznačne hit „Ghost of the Sun“ a ešte väčší hit „My Twin“, pri ktorých sa dav fanúšikov chytal aj napriek neskorej nočnej hodine priam ukážkovo.

Zle nezneli ani black metaloví KHOLD, štýlovo pomaľovaní od hlavy až po päty. Ani chytľavé riffy, skvelý vokál či podarený cover „Troops of Doom“ od SEPULTURY však nezastavili absolútnu únavu a útek do „hard and heavy“ postieľky menom stan.