Program na hlavných pódiách otvorili pre mňa neznámy SKYLINE, ktorých som našťastie len počul zopodiaľ, pretože hrali cover verzie známych songov a klepal som si na čelo, čo robí taká skupina na hlavnom pódiu. Budiž. Nemcom to evidentne neprekážalo, pretože pri potulkách popri množstve stánkov s jedlom sa nám naskytol vskutku zaujímavý pohľad. Neuveriteľné množstvo hláv v hlavnom areáli Wackenu.

Black Stage (pódium naľavo) patrilo od 18:00 Švédom HAMMERFALL. Žiaľ, ani z ich vystúpenia vám neprinesiem zodpovedajúci report. Dôvod je jednoduchý, v tom čase sme rozhodovali o víťazovi Metal Battle. Z toho mála, čo som mal možnosť vidieť na obrazovke, ktorú sme mali umiestnenú v press zóne, ľudia sa bavili (ono, zas kedy sa na Wackene ľudia nebavili). Na diaľku som rozpoznal známe hity ako „Renegade“, „Hearts on Fire“ alebo úplne zrýchlenú „Blood Bound“. Ako povedal jeden z prítomných, HAMMERFALL boli pekná heavy retro šou.

True Metal Stage (pódium vpravo) hneď po Švédoch začala okupovať ďalšia retro kapela STEEL PANTHER. Sledovanie jej koncertu sme tiež zvolili len z press zóny pred obrazovkou. Nech sa nik neurazí, ale tejto kapele som na chuť neprišiel doteraz a zrejme už ani neprídem. Doteraz neviem, či to títo Američania myslia vážne alebo si robia srandu z obdobia glam rocku/metalu. Neviem ozaj. Ich jednoduché skladby mi absolútne nič nevravia, popravde ma nudilo pozeranie ich vystúpenia aj na obrazovke. Pod pódiom sa však vytvoril slušný dav a samozrejme, že došlo aj nato, kedy Michael Starr najskôr vyzval baby v publiku, aby ukázali svoje prsia a neskôr ich vyzval nech idú na pódium. Na pódiu sa strhla poriadna party, s niektorými sa Michael aj bozkával, iné baby sa bozkávali navzájom, ale hlavné, že boli všetky hore bez. Ale, len tak medzi nami…, Nemky sú fakt škaredé a nemajú zrejme ani štipku pudu sebazáchovy. Chalani, buďme hrdí na naše krásne Slovenky.

Počas potuľovania press zónou ste mohli naraziť na kadekoho z kapiel. A s kým, že som sa to nestretol, ako so starým známym Rolandom Grapowom. Zvítali sme sa, každému prezradil, že som chalan zo Slovenska, prehodili pár slov, pri ktorých utrúsil Roland, že škoda, že ich koncert na W.E.T. Stage sa kryje s vystúpením ACCEPT na hlavnom pódiu. No, ale poďme späť k dianiu na pódiách.

Prvý koncert, ktorý počas prvého večera stál zato, boli britské legendy SAXON. Tie sa predstavili na Black Stage. Koncert sme sledovali už spod pódia, síce trošku z ďalej, ale to vôbec nevadilo. Klasický heavy metal v podaní týchto matadorov má stále správny drive. Priznám sa, že tvorbu týchto legiend detailne nepoznám, no rozpoznal som akurát aktuálnu klipovku „Sacrifice“. Čas veruže nezastaví nik, vidieť ho aj na Biffovi Byfordovi, no rozhodne mu to stále veľmi dobre spievalo.

Prvým vrcholom Wackenu malo byť a v podstate aj bolo vystúpenie nemeckých legiend ACCEPT. Tí, po reunione v roku 2010 ostali ako pokropení živou vodou a najmä vďaka novému vokalistovi Markovi Tornillovi sú tam, kde sú teraz. Nové skladby sú výborné, staré spieva excelentne a dovolím si tvrdiť, že miestami aj lepšie ako Udo! V čase koncertu bol stále aktuálnym albumom „Stalingrad“, z ktorého odzneli rovnomenná skladba, ale aj „Shadow Soldiers“, pri ktorej išli telom zimomriavky a na pozadí boli premietané dobové zábery z vojny. Z môjho obľúbeného reunionového albumu „Blood of the Nations“ odzneli „Pandemic“ a „Teutonic Terror“. V podstate hodina a pol, ktorú mali ACCEPT bola takým best off prierezom celej kariéry. Božsky znela vypaľovačka „Fast As A Shark“. Nezabudlo sa ani na najväčšie hity „Metal Heart“ a celý koncert končili „Balls To the Wall“. Prvý z vrcholov Wackenu sme tak mali za sebou.

Vo festivalovom stane Bullhead City Circus počas koncertu ACCEPT svoj koncert odohrali MASTERPLAN. Škoda, že sa ich koncert kryl práve s ACCEPT, pretože Rolanda, Marthusa a Ricka by som si veľmi rád pozrel. Nuž, čo sa dá robiť. Prvý deň na festivale nám veruže ubehol veľmi rýchlo.

Prebudenie do piatkového rána bolo veruže veľmi teplé. Pohľad na oblohu bez obláčika znamenal iba jediné. „Dnes bude hic, Cecilko“. Ešteže je Wacken vzdialený iba pár kilometrov od mora, našťastie aspoň z času na čas pofukoval vietor.

Prví na hlavnom Black Stage odpálili svoj koncert CHTHONIC z Taiwanu. Počas ich koncertu sme areálom iba prechádzali. Zvedaví sme boli na merch, ktorí sa mi zdal poslabší ako vlani. Odozva na taiwanskú skupinu, ktorá sa poriadne preslávila v Európe až počas vlaňajšieho turné so SATYRICON, hrá zaujímavý black/death metal, ktorý sme stihli len v závere. Ľudia pod pódiom však boli vo vytržení.

Po nich nasledovala na True Metal Stage legendárna formácia SKID ROW. Pravda už bez Sebastiana Bacha. Nemôžem si pomôcť, ale kapela nemala práve najlepší zvuk, bicie boli až príliš nahlas (asi v štýle hesla festivalu, Louder Than Hell) a celému vystúpeniu chýbala správna šťava. Áno, odzneli najväčšie hity(„I Remeber You“, Youth Gone Wild“ alebo „Wasted Time“), no mne v SKID ROW nepasuje Johnny Selinger, ktorý je síce v kapele od roku 1999, ale Bach je predsa Bach. Nemal som možnosť vidieť Sebastiana s kapelou, ale niekde som čítal, že je to zas lepší revival band SKID ROW. Možno celému koncertu na Wackene nepomohlo to, že hrali na pravé poludnie. Neviem, sám som nevydržal sledovať celý ich hodinový koncert.

Počas druhého oficiálneho dňa festivalu, teda v piatok sme mali o 15. hodine oficiálnu tlačovú konferenciu, kde sme vyhlásili víťazov Metal Battle. Tá sa trošku natiahla a v tom čase už na Party Stage (tretí najväčší), ktorý sa nachádzal pár metrov od hlavných pódií, hrali svoj hodinový set Američania HELLYEAH, ktorých poháňa legendárny bubeník Vinnie Paul (PANTERA, DAMAGEPLAN). Samozrejme, že som si ich nenechal ujsť. Ich živý groove metal nenechal nikoho chladným, Chad Gray je výborným vokalistom a skvelým rečníkom. Po každej skladbe sa spoza bicích postavil aj samotný Vinnie Paul a hodil medzi nadšených divákov svoje paličky. Veľkým problémom ani nie tak tohto koncertu, ako celého Party Stage bol zvuk. Počas koncertov na tomto pódiu sa hralo paralelne aj na prvom hlavnom pódiu Black Stage. Podľa mňa bola poloha Party Stage nešťastne vyriešená, pretože zvuk z hlavného pódia neskutočne rušil koncert na tomto veľkosťou v poradí treťom pódiu. V súčasnosti na hlavnom stage vystupovali BRING ME THE HORIZON a niekoľkokrát najmä počas nehrania HELLYEAH sa tým smerom pozrel aj samotný Chad. Počas hrania skladieb kapela samotná možno nepočula rušivé zvuky, no my diváci sme ich počuli. Absolútne to skazilo dojem z celého vystúpenia. A to sa na tomto pódiu mali objaviť aj moji obľúbenci CARCASS.

Koncert HEAVEN SHALL BURN som nevidel, prednosť som dal koncertu domácich „šialencov“ EXCREMENTORY GRINDFUCKERS. Táto nemecká sebranka hrá funny grindcore a vždy niečím prekvapí. Aby som nezabudol, predstavili sa v Bullhead City Circus na pódiu Headbangers Stage. Po súťažných kapelách bolo zaujímavé vidieť v týchto priestoroch aj koncert známej kapely. EXCREMENTORY GRINDFUCKERS mali svoj set ladený do vianočnej tematiky. Odzneli klasické nemecké grindovačky a samozrejme, že sa nezaobišlo ani na cover hitu „No Limit“ v podaní 2 UNLIMITED a záver obstarala „The Final Countdown“ od EUROPE. Šestica uletencov je jednoducho nad vecou a všetko je to recesia. Hlavný vokalista bol nachvíľu Ježišom, ktorý dával ľuďom pod pódiom pomazanie, zaujal aj klávesák, ktorý bol celý v bielom, mal anjelské krídla, nad hlavou svätožiaru a pritom splašene poskakoval a bavil publikum. Jednoducho, koncert tejto kapely je ťažké opísať, ten treba jednoducho zažiť.

Približne trištvrte hodinka v spoločnosti EXCREMENTORY GRINDFUCKERS ubehla veľmi rýchlo. Na hlavnom Black Stage už boli pripravení CHILDREN OF BODOM. Žiaľ, prednosť pred nimi som dal strave a miernemu oddychu, takže vystúpenie Alexiho a spol. som nevidel. Za nimi nasledoval koncert APOCALYPTICY s orchestrom. Ten som odsledoval tiež iba zopodiaľ. Priznám sa, že ich živé prevedenie ma v poslednej dobe dosť nudí. Samozrejme, na záver potešili veci od METALLICY, inak nič zaujímavé…

Pod Black Stage to začalo pomaly hustnúť. Na pódium totiž mala čo nevidieť vyjsť legenda legiend Lemmy Kilmister a jeho MOTÖRHEAD. Vlani sa porúčal už po 4 skladbách z pódia, kedy mu prišlo zle. Ľudia ešte pred koncertom skandovali Lemmy, Lemmy… Po chvíli spadla opona a Lemmy oznámil jeho „suchým“ anglickým spôsobom „We are Motӧrhead…, we play rock n roll“ a dav začal šalieť. Nad hlavami nám prúdilo množstvo fanúšikov, ktorí sa nechali nosiť na rukách. Lemmy veruže už nespieval najlepšie, ale to od neho nik neočakával. V publiku sa našli odkazy tipu „Lemmy Dont Dying“, ktovie, čo prebehlo hlavou po ich prečítaní samotnému Lemmymu. Miestami som mal pocit, že majstro Kilmister lepšie spieva ako hovorí pomedzi skladby. Hlas už mal veruže dosť rozstrasený a pohybom zrovna tiež nehýril. Niežeby niekedy ním oplýval,a le tu sa doslova skoro ani nepohol z miesta. Pod pódiom sa strhlo hotové šialenstvo, no ja som chcel vidieť na Party Stage aj CARCASS, tak som sa odobral skúsiť šťastie vedľa. Počas mojej neprítomnosti si MOTÖRHEAD pripravili prekvapenie v podobe Doro Pesch, ktorá vyšla na pódium a odspievala nejaké piesne. Z CARCASSU som sa stihol vrátiť na samotný záver, kedy sa rozoznela hitovka „Ace of Spades“. Zažiť túto smršť naživo bolo fakt úžasným zážitkom.

Teraz však premostím na CARCASS. Problémom bola opäť zvuková vojna, Jeff Walker vtipne párkrát poznamenal, že MOTÖRHEAD sú hluční a nezabudol poďakovať fanúšikom, ktorí na nich ostali. Aj napriek tomu, že veľmi rušil dojem z koncertu hluk z hlavného pódia, dovolím si tvrdiť, že CARCASS mali oveľa lepší zvuk, ako vlani na Brutal Assaulte. Jeff a spol. zahrali úplné old schoolovky ako „Reek of Putrefaction“ alebo „Exhume To Consume“, z „Heartwork“ odzneli „Buried Dreams“ a „„This Mortail Coil“. Z novinky „Surgical Steel“ zahrali zas „Captive Bolt Pistol“. Späť na Lemmyho som odišiel akurát počas medley dvoch songov „Corporal Jigsore Quandary/Forensic Clinicism/The Sanguine Article“. Na záver strihli ešte hit „Heartwork“. Myslím, že CARCASS boli druhým vrcholom Wackenu po ACCEPT, žiaľ tu musím prízvukovať, že nie ich chybou, ale celkový super dojem opäť kazil zvuk z hlavného stageu, ktorý sa bil so zvukom tohto pódia, veľká škoda. Verím, že organizátori do budúceho ročníka Party Stage umiestnia inde alebo to vyriešia nejako inak.

Atmosféra vo Wackene by sa dala krájať. Na rade na True Metal Stage sa chystali SLAYER! Hneď od úvodu však mali Tom Araya, Kerry King, Gary Holt a Paul Bostaph prepálený zvuk. Najmä Bostaphove bicie prechádzali celým telom, čo časom začalo byť nepríjemné, no našťastie po nejakej polhodinke sa to upravilo. SLAYER som videl druhýkrát v živote (prvýkrát na Topfeste 2008) a veruže užil som si ich dosýta. Gary Holt strúhal jedno sólo za druhým, Tom Araya najmä v prvej polovici koncertu ostro štekal hladný vlk, po polovici už bolo trošku cítiť, že nevládze (aj tak klobúk dole pred ním!), Kerry odohral klasicky výborný koncert a Bostaph perfektne poháňal mašinu menom SLAYER. Koncert tieto legendy začali skladbou „Hell Awaits“, pokračovali „Antichrist“, postupne odzneli na moje potešenie aj skladby „Mandatory Suicide“, „War Ensemble“ a najmä moja obľúbená „Seasons in the Abyss“. „Raining Blood“ prišla už štyri songy pred záverom, po nej nasledovali „Black Magic“ a „South of Heaven“. V tom sa plachta s logom SLAYER za bubeníkom Bostaphom zmenila na logo Hanneman Trademark s rokom narodenia a rokom úmrtia Jeffa Hannemana a SLAYER do zaplneného Wackenu napálili „Angel of Death“ a bol koniec. Tom Araya zbytočne nerečnil, koncert správne odsýpal a bol to vskutku veľký zážitok. Na Arayovi nebadať nejaké emócie, no bolo vidieť pri záberoch, ktoré ponúkla veľkoplošná obrazovka, že aj on je len človek a pri pohľade na tú masu ľudí pod pódiom sa usmieval aj on. Páni, naozaj bravó, ďalší z vrcholov 25. ročníka Wackenu.

Škoda, že v čase SLAYERU hrali na W.E.T. Stage HELL a po nich A PALE HORSE NAMED DEATH, no stihnúť sa nedalo všetko. Na Black Stage už bolo všetko pripravené na šou KINGA DIAMONDA. Naše kroky však smerovali do press zóny, kde sme tento koncert sledovali iba z obrazovky. Vy, ktorí ste boli na jeho koncerte v máji 2013 v Bratislave, tak vyzerala táto šou nejako podobne. Nádherná scéna s hororovou šou, ktorú KING DIAMOND predvádzal počas celého koncertu. Ono, vyzeralo to zaujímavo, ale hraničilo to už miestami s klišé a trápnosťou. Ale tak to býva, predsa len je už iná doba a táto hudba a šou vznikali oveľa, oveľa dávnejšie. Priznám sa, že tvorbu tohto dánskeho muzikanta až tak dobre nepoznám, no nebyť veľkej únavy, myslím, že by som si ju užil. Aj keď niekedy jeho piskľavý hlas neznel veľmi príjemne, z albumov znie Kingov hlas o čosi prijateľnejšie.

Záver večera obstarala ďalšia legendárna formácia, samotný Blackie Lawless a jeho W.A.S.P. Na koncerte tejto legendy sa nám podarilo dostať skoro až úplne pod pódiom, nebolo na nich veľa ľudí, vysvetľoval som si to neskorým časom a ťažkým piatkovým dňom. Veď W.A.S.P. hrali od 1:45 do 3:00. Blackie od úvodu spoločne s celou kapelou oplýval množstvom energie a ak si mám porovnať toto vystúpenie s tým, ktoré na obed predviedli SKID ROW, tak máme jednoznačného víťaza. No predsa W.A.S.P.! Kapela zahrala taktiež všetky podstatné hity, azda najviac sa spievalo a tancovalo na „I Wanna be Somebody“. Došlo však aj na „Wild Child“ alebo „L.O.V.E. Machine“. Blackie sa rozlúčil s Wackenom piesňou „Blind In Texas“. Musím uznať, že W.A.S.P. boli vskutku výbornou bodkou za náročným piatkom.

Absolútne vyčerpaný som sa pobral do stanu. A to nás počas posledného dňa čakalo množstvo ďalších skvelých koncertov ako ARCH ENEMY, BEHEMOTH, EMPEROR, MEGADETH alebo AVANTASIA… Ale o tom už v poslednej časti reportov z Wackenu.