Obrovská biela plachta spolu so záverečnými tónmi intra „False Awakening Suite“ padá na zem a na scénu postupne prichádzajú John Petrucci, John Myung, Mike Mangini, Jordan Rudess a ako posledný aj James LaBrie. Les rúk so vztýčeným paroháčom smerujú za zvuku úvodnej šlehy „The Enemy Inside“ v sekunde nahor. Zvuk je ale spočiatku pomerne nečitateľný a slabý, čo sa však s pribúdajúcimi minútami razom mení a až dokonca celého vystúpenia je ozvučenie priam lahodné. To sa týka hlavne majstra Petrucciho a jeho dokonalých gitarových sól, ktoré zväčša pôsobili, akoby pochádzali z inej dimenzie.

Aj častokrát preklínaný spevák a frontman LaBrie triafal svoje tóny zväčša veľmi presne, no bezchybné to veru vždy nebolo. I napriek malým zaváhaniam hlavne vo vysokých partiách možno jeho piatkový výkon považovať za vynikajúci. Zvyšných členov DREAM THEATER snáď ani nemá cenu komentovať, keďže ide o absolútnych majstrov svojho remesla.

Prvú časť tohto trojhodinového maratónu tvorili z drvivej väčšiny skladby z posledného, stále aktuálneho rovnomenného albumu, takže si máme možnosť vychutnať melodickú „The Looking Glass“, inštrumentálku „Enigma Machine“ a krehkú „Along For The Ride“. Samostatnou kapitolou je epická, vyše dvadsaťminútová suita „Illumination Theory“. Tá rozhodne patrí k vrcholom bratislavského koncertu. Na opačnom konci ale stojí „The Shattered Fortress“. Síce je to otázka vkusu a vlastných preferencií, ale tento nešťastný zlepenec mnohých starších vecí by som z programu razom bez mihnutia oka vyškrtol. Ešteže chuť okamžite napravila tak trochu pozabudnutá hymna „Trail of Tears“ z veľmi podceňovanej zbierky „Falling Into Infinity“. K dokonalému hudobnému prevedeniu samozrejme patrí aj pestrá vizuálna stránka, na ktorej si dali chalani evidentne záležať. Nechýbala krásna projekcia s množstvom videoklipov a animácií, obrovský svetelný park aj zaujímavé obrie plachty za kapelou. Jednoducho pastva pre oči, ktoré častokrát nestíhali hltať celú tú nádheru.

Úvodný blok končí spolu s „Breaking All Illusions a nastáva pätnásťminútové odpočítavanie sprevádzané sériou vtipných klipov zo sveta kapely. Po tom všetkom nastáva pre mnohé uši, vrátane mojich to, na čo čakali po celé tie roky. Pri príležitosti výročia legendárnych albumov „Awake“ a „Metropolis Pt.2: Scenes from A Memory“ (dvadsať, resp. pätnásť rokov je už pomerne slušná doba) máme možnosť naživo zažiť monolity „The Mirror“, „Lie“, „Lifting Shadows of A Dream“ a hlavne melancholickú bombu „Space-Dye Vest“. V tom momente by sa dala atmosféra v NTC doslova krájať, a to zďaleka nebolo posledné slovo. Je tu ešte čas na Nicolasa, hlavnú to postavu koncepčného veľdiela z roku 1999. Pri dokonalých veciach ako „Strange Deja Vu“ a hlavne „Finally Free“ človeku doslova upadá slza na zem pri pomyslení, aké to muselo byť v zlínskej Noveste všetko nádherné, keď sa DREAM THEATER v tom čase rozhodli tento príbeh prezentovať v celej jeho dĺžke na vtedajšom masívnom európskom turné.

Bratislava a rok 2014 však taktiež ani zďaleka nevyzerajú zle. Americká legenda v tento večer rozhodne dokázala, že s ňou ešte musíme jednoznačne počítať, a hoci posledné albumy nemusia chutiť úplne každému, naživo je to vždy neskrotná a inštrumentálne dokonalá mašina. Snáď aj nabudúce!

PLUSY:
DREAM THEATER! Skvelé, hlučné a veľmi početné publikum, ktoré kapelu evidentne dojalo až tak, že chalani prisľúbili ďalšiu účasť, Od tretej, resp. štvrtej skladby veľmi dobrý zvuk, Výborná organizácia a na minútu presný začiatok, Celková atmosféra.
MÍNUSY:
Snáď len predražený merchandise a pivo (1,8 eura za obyčajnú plechovku je hnus velebnosti!).

Playlist DREAM THEATER: „False Awakening Suite“, „The Enemy Inside“, „The Shattered Fortress“, „On The Backs of Angels“, „The Looking Glass“, „Trial of Tears“, „Enigma Machine“, „Along for the Ride“, „Breaking All Illusions“, „The Mirror“, „Lie“, „Lifting Shadows off A Dream“, „Scarred“, „Space-Dye Vest“, „Illumination Theory“, „Overture 1928“, „Strange Deja Vu“, „The Dance of Eternity“, „Finally Free“.