Čo možno očakávať od bandy, ktorej názov v latinčine znamená „hovno“? Ide snáď o zvrátených výkalových prisluhovačov alebo o nejakých vyšinutých sektárskych jedincov, ktorí pod kôpkou žltohnedej masy chcú ukončiť svoj biedny život? Jeden by sa v tom vyznal. NIE, vôbec nejde o fanatizovaných vyznávačov zdravého hovna, ale ide o veľmi zaujímavú slovenskú tlupu z Kanianky, ktorá netradične spojila všetky najextrémnejšie smery metalovej hudby s vynikajúcimi textami a slušným zvukom. Vadí len relatívne krátka minutáž tejto zvrátenej skoro geniálnosti, aj keď pri takejto brutalite je to až, až…

STERCORE – The Death Head

„Volali z laboratória, tá škvrna na jeho sidovke je jeho krv, na olovených špičkách jeho Martensov sú vlastné zvratky a zaschnutá hmota na jeho slipoch je takzvané „bláto na hřišti“, ale čo je zaujímavé, podľa analytického rozboru, tá hnedozelená vzorka zo zadnej časti spodiek nie je jeho, čo s tým urobíme?“

Začneme znovu od začiatku…! Lebo pri prvej skúsenosti s týmto absurdným smrťohlavovým materiálom ma vrazilo do polohy sediaceho neverca a s otvorenou hubou som vytlačil do ikeáckej sedačky odtlačok svojej zadnice. Úvodné elektronické ruchy v skladbe „Mankind“ strieda stredno-tempová riffujúca smršť, premenlivé nálady a skákajúce bicie, naznačujúce, v čom začína byť pozícia STERCORE tak zaujímavá.

Tento ich tretí smradľavý výkal vyvolal rozsiahle úvahy o novátorstve a zvukovom hľadačstve, ktoré už boli prakticky naznačené na skvelom EP „Eternal Sunlight“. Po úvodných, skoro až moderných veľkolepostiach, sa rozbehne po dvojitom šľahnutí na hajtku, tvrdé presto valivého doprovodu, agresívnych riffujúcich gitár šlehy „Echo“ a vzápätí doplnených záhrobným chropotom sv. Matúša, ktorý chrčiacimi temnými posolstvami len potvrdzuje, že toto nie je halucinácia, ale krutá realita, stavajúca hudobný vkus do stoporeného pozoru.

A znovu sa objavuje deathový rev vo „Failure“, ktorá sa javí ako neúspech len naoko. V detaile si človek všimne aj iný čistejší vokál a na pozadí strednej pomalšej pasáži sa bežíte pozrieť do zrkadla na váš zhrozený vyškerený ksicht a dupkom stojace háro. A vôbec nie je v rozpore to, že v závere sa človek dočká aj vyslovene metalcorovej vokálnej pasáže a záhrobného finále s prekrásnou melodickou linkou refrénu, nasledovanú smrteľným gitarovým sólom.

V druhom záseku „Lifted“ sa dočkáme rytmického gitarového výronu, po ktorom si máme možnosť uvedomiť, že sú chvíle, keď Matúš dokáže znieť ako všetci krikľúni dohromady. A tak je to s celým albumom. Striedanie nálad, nečakané variácie hudobných, niekedy nezlučiteľných postupov, kombinácie gitarovej brutality, agresívnych klepaníc, melanchólie čaju o piatej, hardcorovej energie i načernalých textúr, to všetko orámované, eufemicky povedané, nie práve optimistickým videním sveta.

STERCORE

V zaujímavej kompozícii „Farewell“, kde úvodu patrí zadoomaný vokál, inšpirovaný portugalskými vlkolakmi MOONSPELL, sa pretransformovali v smrteľne patetických týpkov s pokriveným morálnym kódexom a urputne držia tú coreovskú líniu, ale tentokrát orámovanú pomalším doom/death/core metalom s úžasnou inštrumentáciou celej kapely.

V ďalšej „Homesick“ sa vzopreli svojmu naturelu a vytvorili pecku medzi oči na pomedzí rýchleho deathíku so striedavým smrteľným revom a metalcorovými zbormi. Všetko je podporené decentnými klávesovými podmazmi, tak ako ďalšia „Trapped“, ktorej premenlivá teplota potrápi aj izbové kvety a pouráža všetko navôkol. Naozaj krása…, i keď s takýmto matrošom sa musí zaobchádzať naozaj veľmi amorálne a s veľkým citom.

Korpus tohto vydareného materiálu, STERCORE viac než rozumne pitvú a postupne z neho vyťahujú death metalové srdce, grindovú slezinu, metalcorovú žlč, zadoomanú pohrudnicu, heavy metalový mozog a chmúrnu čiernu dušu, ktoré postupne skladajú v rôznych kombináciách do jedného funkčného a veľmi prirodzene pôsobiaceho antihumánneho celku. Osviežujúca a s nadhľadom naporcovaná, aj keď vôbec nie jednoduchá a v dobrom slova zmysle, famózna doska.

Neuveriteľná je predposledná, necelé tri minúty trvajúca „Salvation“, ktorá sa tvári ako geniálny mix death metalu klasického strihu s brutálnou grindcorovou sekciou s rozsahom hororového soundtracku alebo dramatickej scénickej hudby. Záver patrí už „len“ skvelo vystavanej, dalo by sa povedať, skoro až progresívnej, aj keď starými prvkami ozvláštnenej perle „R.I.P.“, ktorá dokonale ukončuje túto rafinovane poskladanú hudobnú kolekciu.

Na záver sa nedá skonštatovať nič iné, len toto: „Keď máte gule na to, aby ste počúvali tento extrémny materiál, tak ľudí okolo seba pošlite na hajzel prevetrať si svoje ovädnuté pohlavie“.

Album na recenziu poskytlo vydavateľstvo Gothoom Productions.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk