„Každý hriech je aktom vzbury proti Bohu.“ (Žalm 51:4)

V „njújorskej“ podzemnej diere sedí opláštená postava s kapucňou na gebuli, v ruke trímajúca nástroj, ktorého sa bojí každý smrteľník, a na prvý hlboký nádych smrdí zatratenou večnosťou. Ale na ten druhý, už metalový jedinec vetrí, že prekročenie Božieho prikázania je aktom nenávisti k Bohu, cíti závan plesnivej hostie a z neveľkého JBL-ka, voľne pohodeného pred skrčenou postavou vníma aj tlmený rachot, ktorý bezvýhradne napĺňa základné charakteristiky nadpriemernej kovovo-smrteľnej modly, páchajúcej kauzálne škody na sluchovodoch svojich ovečiek, ktoré mlátia gebuľou do rytmu a svojimi opotrebovanými krčnými stavcami determinujú fakt, že smrteľný kov zhrdzavel a rozpadol sa na prach.

IMMOLATION – Acts of God

Jedenásta štúdiovka legiend IMMOLATION sa arogantne a kruto znovu a znovu presviedča, že kvartet za svoju éru nevytvoril priemerný album a „Acts of God“ mentálne i svojou agresivitou korešponduje s tým najlepším, čo v danom subžánri doteraz vzniklo. Žiadne vegetatívne impulzy vlasatých smrťákov z Floridy ani vyteplené doštičky göteburgských chovancov, či prehúlené mp3-ky amatérskych deatherov z garáže, ale parádna vražedná zbraň.

Päť zím stará, desiata vražedná nádielka „Atonement“ (recenzia TU), zanechala výraznú pečať v smrteľnom podzemí a tak sa IMMOLATION pokúšajú zopakovať históriu a pridať do svojho panteónu ďalší skvelý opus. Priestor pre vytvorenie mystéria, ktoré kapela vložila do nových kúskov, dáva úvodné intro „Abandoned“, pomaly gradujúce a záverečným bezbožným zvonom navodzujúce tú pravú atmosféru.

Na čele so zakladajúcim shrederom Robom Vignom a zabásakovaným chrličom Rossom Dolanom to rozbalili v pekne nadupanom štýle, miestami s totálnymi výbuchmi studenej agresie, vykalkulovanej ničoty a nukleárneho besnenia, ako v skoro titulnej „An Act of God“. Nie je to wikipedicky strohé ani iritujúco angažované, ale nesmierne silné, hnusné a charakteristické pre ich tvorbu. Okrem toho kompozícia obsahuje jedno z najlepších kinematografických sólových liniek.

Formulka podstaty tvorby Američanov sa samozrejme nezmenila. Ostali tradične zachmúrení s kolísavou povahou brutality na spôsob starého dobrého death metalu so skrútenou dimenziou perspektívy, ktorú niekedy ojedinele, inokedy naraz, strčia do kade s hustými krvavými melódiami, posiatymi ostrými výrastkami neštandardných riffov a vyhrávok, obtiahnutých z tvorby MORBID ANGEL.

IMMOLATION

Je to intenzívnejšie a hlavne pútavejšie, aj keď pri takej štvrtej pecke „Noose of Thorns“ slabším povahám musí dôjsť zaručene mdlo, ktoré budú asi dosť dlho rozdýchavať. Naozaj výborná hra so svetlom a tieňmi. Death metal takéhoto klasického zrna je dosť zviazaný pravidlami žánru, takže ťažko hodnotiť originalitu, ale jednotlivé tracky sú podané s takou intenzitou, že človek zažíva uspokojenie, aké sa rozhodne bežne neprežíva pri vneme tak brutálnej a agresívnej dosky.

Zvukovo oblaží aj načernalá infekcia v „Incineration Procession“, zaujme aj „Blooded“, hlavne svojou priamočiarou trajektóriou a poteší aj „Derelict of Spirit“, kde sa rozhodli potrieť hranicu medzi brutalitou a melodeathom, ale absolútne bez straty agresie a údernosti. Na doske nie je jediného slabšieho miestečka, lebo kapela využila všetko do poslednej noty efektívne a s veľkým citom. Riffy sú prvotriedne, sóla vynikajúce a rytmika dokonalá… A to nehovoriac o famóznom vokálnom výkone!

Jediným, ale naozaj jediným slabším miestom, je inštrumentálna divnôstka „And the Flames Wept“, ktorá stojí za „zlámanou geršliL, i keď zaujímavo overtúruje záverečný blast „Apostle“, ktorým štvorica nevykazuje žiadny náznak vyteplenia, spomalenia, či nedajbože zmeny subžánru.

„Acts of God“ je perfektná, syrová a na starý spôsob nahratá doska v štýle klasického smrťáku, ktorá podľa niektorých doplatí na súčasnú dobu, ale podľa iných práve toto ju vystrelí medzi to najlepšie, čo bolo v tomto roku zatiaľ v danom žánri ponúknuté. Je to opus, ktorý by mal pred dvadsiatimi rokmi ohlas typu „best album ever“, dnes dostane len nomináciu na „album of the year“. Jedenásť štúdioviek v ich diskografii vytvára konzistentný katalóg, ale tento posledný sa javí ako jeden z najlepších, i keď na ňom nefigurujú žiadne výrazne posuny, či progresia. Je skôr o sounde, agresii, intenzite a melódiách, ktoré si berú všetko zo zaoceánskeho metalového dejepisu, čo je na takúto legendu nezvyčajné.

Hodnotenie autora: 9 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk