Nový album od americkej formácie KORN neprekvapí žiadnou novátorskou ideou alebo nejakými výraznými zmenami. Tie sa koniec-koncov zrejme ani nedali očakávať. Štrnásty album dostal názov „Requiem“ a je najkratším hudobným dielom v ich bohatej diskografii.

KORN – Requiem

Nebudem sa tajiť, že KORN majú na mňa špecifický vplyv, keďže album „Life is Peachy“ z roku 1996 vo mne ako v tínedžerovi zanechal skutočne hlbokú stopu. Ale to bolo dávno, veľmi dávno. Dovolím si preto tvrdiť, že Američania zbierajú úrodu z toho, čo zasiali pred 25 rokmi ešte aj dnes.

Priekopníci a pionieri žánru nu-metal znejú v roku 2022 relatívne sviežo, aj keď o sile iskier by sa dalo polemizovať. Môžem povedať, že tento album patrí medzi ich „pokojnejšie“ záležitosti. Samotný gitarista Brian „Head“ Welch pripustil, že napriek temným časom, ktorými si prechádzali pri ostatnom albume „Nothing“ (recenzia TU), môžeme pripustiť, že „Requiem“ by mohlo byť najsvetlejším albumom samotnej kapely.

A ak sa zameriame na atmosféru, tak ozaj ide zrejme o ich „najpokojnejší“ album. Aj napriek tom som však presvedčený, že osvedčené postupy, ktoré používajú pri skladaní a produkovaní svojho nového umeleckého diela, upevnia vzťah s vernými fanúšikmi. Či získajú nových, ukáže až čas. Ale opýtajme sa narovinu, potrebujú KORN nových fanúšikov? Myslím, že nie.

Albumová novinka začína energickým riffom s bublajúcou basou v úvodnej piesni „Forgotten“. A práve toto je skladba, ktorá by sa mohla zaradiť do akejsi pomyselnej výstavnej skrini tohto albumu. Určite aj polohluchý antitalent by pri tomto songu spoznal, že sa ide o KORN. Ich jednoznačné črty a jemne čitateľný postup v harmonických linkách je tak málo prekvapujúci, že presne vieme, do čoho ideme. To nemyslím ako negatívum, ale skôr ako skutočnosť, že KORN sú jednoducho KORN.

KORN

Nasledujúca „Let the Dark do the Rest“ nadväzuje na príjemný a ničím nerušený úvod. Keď sa dobre započúvate do posledných piatich sekúnd piesne, nebudete počuť tak trochu atmosféru zo záveru piesne „Would?“ od ALICE IN CHAINS?

„Start the Healing“ je singlovka, s ktorou ste sa mohli zoznámiť oveľa skôr, vyznačuje sa akousi hopsavou atmosférou obalenou do typických prvkov týchto Američanov. „Lost in the Grandeur“ nás trochu vypne do pokojnej atmosféry zvláštneho pokusu o nirvánu a „Disconnect“ sa zase vráti do polohy hustých riffov a fígľov, ktoré jednoducho na fanúšikov KORN zaberajú.

„My Confession“ tak trochu vybočuje z línie všetkých piesní, ktoré sú na albume. KORN ma skutočne neprekvapili žiadnou novátorskou ideou, no jedným dychom treba dodať, že ani nesklamali. Ale to zrejme ani nik nečakal od borcov, ktorým vyšiel debutový album v roku 1994.

Predchádzajúci album „Nohting“ na mňa pôsobil oveľa emotívnejšie, o niečo viac silnejšie v samotnej hudobnej výpovedi. No, máme rok 2022, veci sa menia a vyvíjajú, a nič nie je tak temné, ako bývalo. To platí minimálne o novom albume KORN.

Melodickým refrénom s charizmatickým vokálom Jonathana Davisa a perfektne vyprodukovaným nástrojom všetkých zúčastnených nie je čo vytknúť. „Requiem“ ponúkne fanúšikom je svojim spôsobom pokojnejší ako predošlé nahrávky a ako ste sa už dočítali, aj najsvetlejší. No, práve tie „nepokojné vody“ robia z KORN to, čím sú. A toto nemusí byť po chuti každému. Ak by som mal „Requiem charakterizovať jedinou vetou – absolútna rana na istotu…

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Jano Marton

Redaktor Valhalla.sk, slovenský básnik a spisovateľ. „Píšem, lebo mám rád mojich klaunov s krídlami tam hlboko dnu… vdýchnite, alebo nie.“