Brány futbalového ihriska, ktoré sa premenilo na inak veľmi pekný festivalový areál s dobrým prístupom pre fanúšikov aj kapely samotné, sa otvorili v piatok popoludní. Pracovné povinnosti a aj futbalové MS zapríčinili, že sme na miesto dorazili tesne po 20. hodine, kedy na menšom Tartaros Stage bolo po koncerte aktuálnych slovenských víťazov Wacken Metal Battle, mladých ANSTRATUS. Pri vchode bola sľúbená cd kompilačka mladých banskobystrických skupín, no ľudia sa k nejako nedostali a veruže ani letáčik s programom som nejak nepostrehol…

Na hlavnom pódiu nazvanom Urpín Stage, ktoré bol od vchodu do areálu ďalej, hrala slovenská skupina PARANOID, takže pri pozretí programu zverejnenom na facebookovej udalosti mi bolo jasné, že pár vecí sa pomenilo. Až tak to však nevadilo, ako hudba PARANOID, pri ktorej som čakal, kedy už konečne skončia. Táto slovenská formácia je čoraz populárnejšia, no ja nechápem prečo. Nie veľmi vydarené texty, po hudobnej stránke ničím zaujímavé. Budiš, hŕstke divákov pod pódiom sa evidentne páčili.

Za zvukov PARANOID sme si s výpravou zo Zvolena obzreli areál, ktorý chtiac-nechtiac zíval prázdnotou. Podľa neoficiálnych zdrojov sa predalo približne 500 lístkov v predpredaji na tento festival, a popravde sa mi nechce veriť, že bolo 500 ľudí počas piatkového večera v Kremničke. To sú už však len moje odhady, jednoducho, ľudí bolo žalostne málo, pritom počasie v piatok naozaj vyšlo.

Pomaly sme sa presunuli k Tartaros Stageu, na ktorom sa už počas koncertu PARANOID zvučili domáce legendy undergroundu PYOPOESY. Hralo sa najmä zo stále aktuálneho štúdiového albumu „…alea iacta est…“ z roku 2009, ale došlo aj na staršie veci. Čo rozhodne musím spomenúť bol nie príliš kvalitný zvuk. Jednou vecou je, že hudba PYOPOESY sa viac hodí do klubu ako na takýto festival, no dojem z ich vystúpenia kazil práve zvuk. Jednotlivé nástroje až tak nevyzneli, ale problém bol skôr vo výkonnosti aparatúry. Jednoducho, oproti hlavnému pódiu to bolo príliš potichu a celkovo nevýrazné.

Na veľkom pódiu sa už zvučili INÉ KAFE, nechcem sa opakovať, ale o probléme, ktorý nastal sme už písali. Takže, počas ich „štrajkovania“ sa na Tartaros stage predstavili ďalší domáci matadori GAZDASGRIND. Aj u nich bol podobný problém so zvukom, ako pri predchádzajúcej skupine. Úvod ich setu patril skladbám „Daj si vodu, prekvapíš pečeň“ a už neodmysliteľnému hitu „Maťko a Kubko“. A počas neho sa stalo práve to, že na hlavné pódium vyšiel organizátor, ktorý ohlásil, aby sa ľudia presunuli tam a svoj koncert odpálili INÉ KAFE. Bolo to absolútne nefér voči Gazdom z Banskej Bystrice, ktorí aj keď nemali hrať, (svoj koncert mali dokončiť, keď skončia „hviezdy“ piatkového večera), ale hŕstke fanúšikov sa to nepáčilo a Banskobystričania hrali ďalej. Samozrejme, že zvuk z hlavného pódia rušil, ale na GAZDASGRIND ostalo pomerne dosť fanúšikov a bavili sa na ich hudbu ďalej.

Už keď teda INÉ KAFE nabúrali chod celého festivalu, tak som sa rozhodol na nich pozrieť. Bavilo sa na nich možno 300 fanúšikov (neviem, či som neprehnal), ale z toho sa našli aj takí jedinci, ktorí sa snažili vynadať Vratkovi a vrátili sa späť na vystúpenie GAZDASGRIND. Vratko a jeho kumpáni vyšli na pódium, akoby sa nič nedialo. Z Vratkových príhovorov šla nepríjemná arogancia a zároveň menšia nadradenosť. Samozrejme si neodpustil ani poznámku o tom, že je na festivale veľa metalistov a ich bubeník im v aute stále púšťa SLAYER. Sorry, mňa rožkom neopijete, jednoducho trápne, bez duše a silené, len aby keď si organizátor splnil svoje záväzky, nech si splnia aj oni svoje, a ísť preč.

Najdôležitejšia je však hudobná produkcia. Áno, došlo na najväčšie hity ako „Ružová záhrada“, „Spomienky na budúcnosť“, „Biely Hotel“, „30. február“ atď atď. Takú „Špinavé objatie“ venoval Vratko slovenským rádiám, ktoré vraj hrávajú málo slovenských interpretov. O tom by sa tiež dalo diskutovať, ale dobre. Osobne mi chýbala skladba z albumu „Vitaj“, kedy to bol ešte vcelku zaujímavý punk rock, nie už iba komerčný rock. Po zvukovej stránke to nebolo najhoršie, no miestami Vratko veruže s hlasivkami ozaj nestíhal a ani gitarové časti neboli úplne čisté. Tí, ktorí sa však bavili na INÉ KAFE to rozhodne neriešili, tak prečo by som to mal riešiť ja? Preto, lebo v piatok sa páni z tejto kapely predviedli v naozaj „pochybnom“ svetle, tak už mohli presvedčiť aspoň na pódiu. Za mňa sa tak nestalo. Absolútne zbytočne drahá kapela, ktorá už fakt môže vystupovať s takými menami ako DESMOD a podobne…

Pôvodne sa na Urpín Feste mali predstaviť aj Trenčania DEPRESY, na ktorých som sa veľmi tešil, žiaľ skupina spod hradu Matúša Čáka sa musela ospravedlniť a namiesto nich sa ozaj už iba malej hŕstke predstavili zvolenskí power metaloví ENDLESS MAIN. Tí majú o jedného gitaristu menej a myslím si, že to bude iba plusom pre nich. Síce o to ťažšiu robotu bude mať gitarista Matúš Šudila, ale on ju zvládne. Kapela pracuje stále na novom albume, z ktorého nám zahrali pár skladieb. Rád som, že došlo aj na piesne „Angels and Demons“, „Revenge“, „Once Upon A Time“ a „Home“ z debutovej nahrávky „Sea of Lies“. Nedá mi však opäť nevytknúť chalanom, najmä teda spevákovi Mišovi (po hlasovej stránke je však čoraz lepší), väčšie žitie s kapelou a pohyb na pódiu, samozrejme, že nemám na mysli pobehovanie po pódiu alá Bruce Dickinson, ale nebol by na škodu lepší pohyb a aj lepšia komunikácia s publikom. Jediní, kto si ešte zo semifinále Wacken Metal Battle zobrali niečo k srdcu sú gitarista Matúš a bubeník Palo. Ostatní, berte si z nich príklad. Páni, priznávam, že pred hŕstkou ľudí ste to mali ťažké, ale snažili ste sa to odľahčiť a bolo to vcelku príjemné pozeranie a počúvanie.

Na hlavnom pódiu sa chystali ešte Taliani FORGOTTEN TOMB, hrajúci zaujímavú zmes black, gothic a doom metalu. Žiaľ, na nich sme sa rozhodli už nečakať a volili sme cestu do neďalekého Zvolena. Veď na druhý deň nás čakalo pokračovanie Urpín Festu.

PLUSY:
Príjemný areál, kopa známych

MÍNUSY:
INÉ KAFE znechutili v podstate všetko, takže hlavným mínusom boli oni a slabá divácka účasť, zvuk na Tartaros Stage