Avšak už po prvom vypočutí tohto albumu som rozmýšľala, ako sa najskôr upokojiť, aby som nepoužila drsné výrazy ako plagiát a klišé. Žiaľ, doteraz som iné výrazy nenašla na moje skutočné pocity z tohto počinu. Dialógy postáv som žiadne nepostrehla, rovnako žiadny príbeh, alebo aspoň náznak deja. Celá opera na mňa pôsobí ako bežné skladby s antiutopistickým motívom.

Celý album je hudobne postavený v jednej strednotempovej rovine, kompozične fádne a bez akéhokoľvek náznaku originality, čo nezachránili ani výborne spevácke a muzikantské výkony. Stále sa pýtam načo Timo venoval toľko energie a práce niečomu, čo vlastne nemá obsah ani ambíciu zaujať? Neviem či ide o nedostatok autorskej sebareflexie, alebo spoliehanie sa na vlastné vybudované meno, pod ktorým aj ponúknutý podpriemer bude fanúšikmi prijatý.

Jediný svetlý bod som našla v skladbe  „The Paradise Lost“ , ktorá je dojemnou baladou s nádherným hlasom FLOOR JANSEN a pekným gitarovým sólom. Rovnako príjemná je aj skladba „Angels of the Apocalypse“, ktorá je takým slabším vrcholom, ale tiež by si ako taká zaslúžila viac prepracovania, lebo takto jej jedinečnosť je len a len v hlasovom prejave speváčok.

Všetky ostatné sú neoriginálne  heavy metalové povinné jazdy a iba použitie zborov im dodáva plytký punc opery. Pri skladbe „Stargate Atlantis“ som už nevedela či plakať alebo sa smiať, ako Timo sám sebe vykradol ústredný motív najväčšieho hitu STRATOVARIUS „Hunting High and Low“.

Nuž, ak mám zhrnúť túto operu, tak v prvom rade to nie je opera. Má len jej jemný nádych a najmä topí sa vo vodách priemernosti a neoriginálnosti. V podobných prípadoch (na mysli mám opery ako AINA alebo AVANTASIA) bolo už dávno povedané a oveľa lepšie.