STEEL PANTHER vyplnili dieru, ktorá ostala po heavy a glam metalových kapelách, ktoré sa ostrihali, zvážneli, upokojili a zaradili do radov serióznych muzikantov. Panteri prinášajú späť šou 80. rokov v ich skutočnej farebnej, nablýskanej a hlučnej forme. Že texty hovoria len a len o sexe a užívaní si muzikantov so ženami? No a? Po prvé, taká scéna bola a aj je, a po druhé, keď môžu niektoré kapely roky omielať témy ako láska alebo vojna, tak prečo nie neviazaný sex? Nikde nie je napísané, že metal musí byť len vážny. Prečo sa nebaviť a nemať len tak radosť zo života a robiť veľkú šou? Muzika a koncerty kapely vlievajú krv do žíl a vyvolávajú zábavu a tým si získavajú tisíce fanúšikov.

Kapela nedávno absolvovala turné, a ako sami uvádzajú, chceli to spraviť inak ako ostatní a aj sa im to podarilo. Odohrali turné a až potom vydali album. Sama môžem povedať, že napríklad skladbu „Party Like Tomorrow Is The End of the World“ som si veľmi dobre pamätala po prvom počutí a po spustení albumu mi znela ako starý známy hit.

„All You Can Eat“ je v poradí štvrtý album a nijak sa nelíši od predošlých. Opäť je plný energie, gitár, hlasových výšok a vulgárností v textoch. Opäť je hlavný dôraz na spevákovi Mikeovi Starrovi , ale na svoje si prídu aj milovníci gitarových sól.

V prvej skladbe som bola prekvapená použitím akustickej gitarky s nežnou vyhrávkou, avšak po necelej minúte sa skladba rozbehla do plnej formy. Zato  „Pussywhipped“ je troška tvrdšia ako ostatné piesne kapely, je menej melodická a o poznanie menej sú v nej používané charakteristické party-riffy kapely. Hneď ďalšia skladba „Party Like Tomorrow Is The End of the World“ je typická steelpantherovská hymna založená na osvedčenom postupe, ktorému dominuje chytľavý ťahavejší refrén, ktorý si každý podvedome začne po druhom opakovaní pospevovať. Text by ani nemusel byť, lebo energia a vývin songu aj bez slov vyvoláva náladu na žúrovanie. Osobne by som povedala, že aj text tejto skladby, nie je plný vulgárností a je založený čisto na zábave, čiže okrem pár detailov, sa dá brať aj ako správna výzva na užívanie si života. Nie nadarmo je táto pesnička aj ústrednou a prvou zverejnenou.

„Gloryhole“ je síce fajn, avšak nazvala by som ju známym pojmom vata, ktorou sú vystlané väčšie skvosty albumu, aj keď melodicky spievaná pasáž je dojemná, avšak len do chvíle, kým človek spustí v sebe preklad a zasmeje sa ako dojemne sa dá spievať o diere v stene v erotickom klube. Pri  „Bukkake Tears“ som sa žiaľ nevedela odosobniť a len rozmýšľala, ako vôbec vedia takúto tému spojiť s tak dobrou melódiou. S iným textom si viem predstaviť, že by nad hlavami horeli zapaľovače a tiekli potoky dojatých sĺz. Takto sa len usmievam a všímam si peknú gitaru v popredí. Rovnako pri pesničke „Gangbang at the Old Folks Home“ som v šoku z textu, kam až fantázia textárov dokáže zájsť. Zaujímavosťou tejto skladby je účasť gitaristu Viviana Campbella z DEF LEPPARD

„Ten Strikes Youre Out“ sa rozbehne hneď od začiatku do príjemného rock and rollového rytmu, základný rytmus dopĺňa jednoduchý krátky riffík a sem tam štipka sólovačky až do záverečného heavykovského  zavytia. Mojou obľúbenou skladbou sa stala už po pár taktoch narcistická „The Burden of Being Wonderful“. Baladicko-romantická atmosféra orchestra a gitarové sólo v strede presne podľa scenára skladby, ktorá sa vryje do pamäti. „Fucking My Heart in the Ass“ je klasickou nakopávačkou, z ktorej si však človek odnáša len pokrik „Fucking my heart“. Skladba  „B.V.S.“ je  asi najrockovejšia, len sem tam kvílivá gitara zabrdne do metalu, ale inak ide skôr o klasický rock, čo sa týka textu už začínam byť po tých pár songoch asi odolná voči obscénnosti, a tak sa už nepohoršujem nad výrazmi ako „Big vagina syndromom“.  Rocková balada „Youre Beautiful When You Dont Talk“ je príjemným upokojením rýchlej jazdy. Samozrejme, STEEL PANTHER nás nenechajú dlho oddychovať a pokračujú bojovo-sexuálnou fantáziou v strednom tempe „If I Was the King“ silne pripomínajúcou skladby legendy MANOWAR.

Posledná pieseň „ Shes on the Rag“ začína trochu zvláštnym feelingom pripomínajúcim legendárnych Švédov ABBA, avšak po pár sekundách je to opäť steelpantherovka, aj keď v porovnaní s ostatnými mi príde, že je dôraz kladený len na krv v texte a menej na inštrumentálnu originalitu. Trochu rozpačitý záver nadupaného albumu.

V celkovom dojme prevažuje skôr pozitívne hodnotenie. Skladby sú síce rôznorodé a kvalitatívne veľmi odlišné, ale ako celok, album plní svoju rolu, teda, že bude skvostom na každej rockovej a metalovej párty. Aj to znamená, že „All You Can Eat“ je albumom najmä na zábavu. Takže pozor, ak ste konzervatívny, ortodoxne veriaci  kresťan alebo naopak pravý temný black metalista, tak sa tomuto albumu z ďaleka vyhýbajte. Ak však máte radi zábavu a divoké žúry, tak je to hudba presne pre vás. V tomto prípade nejde ani tak o zložité umenie, ako uvoľnenie a radosť zo života.