Vráťme sa ale späť k disku s novými skladbami. Priznám sa, že som si na album musel zvykať o čosi dlhšie, v poslednom čase s power metalovými albumami trochu bojujem a tak tomu bolo aj s „Beyond.“ Sebakriticky však uznávam, že chyba určite nie je v hudobníkoch, ale v recenzentovi. FREEDOM CALL sa zo svojich šesťnásťročných zabehnutých koľají nerozhodli odbočiť ani náhodou. Skladby na albume vychádzajú z rovnakého konceptu a všetkým sprevádza rovnaké tempo a veľmi často sa objavujú zborové vokály. Z jednoliatosti trochu vybočuje skladba, ktorá nesie rovnaký názov, ako celý album. „Beyond“, ktorá má takmer osem minút a rýchle slohy s hymnickým refrénom sa v nej striedajú so slohami pomalšími. Koncept tejto skladby je zvládnutý naozaj dobre a jej gradovanie si hudobníci nechali až na záver.

Kedysi som v recenziách, kde mi trochu chýbala šťava a drive používal prirovnanie, že kapela akoby sa zasekla na nižšom prevodovom stupni. Pri „Beyond“ môžem povedať, že chalani šlapú na päťke. Lenže, dnes už môžeme ľahko naraziť na šesť, či sedemstupňové prevodovky. A to je presne prípad „Beyond.“ K mojím najobľúbenejším albumom vôbec patrí aj album od FREEDOM CALL – je to ale album „Dimensions“ spred siedmych rokov. „Beyond“ ho neohrozil, aj keď sa aj albumy, ktoré vyšli v rozmedzí siedmych rokov, náramne podobajú.

Je to dobré, v podstate tomu nič nechýba, ale „konkurencia“ je už ďalej. FREEDOM CALL sú už niekoľko rokov na svojom vyhriatom mieste. Nechcem ale, aby to vyznelo ako bezbrehá kritika. Je skôr na uváženie, ako by na zmeny a pokrok reagovali fanúšikovia. Vo všeobecnosti platí, že ľudia neprijímajú zmeny jednoducho a skalným fanúšikom preto táto dlhoročná rutina vadiť nebude. Myslím si ale, že vo fanúšikovskej základni FREEDOM CALL by sa našli aj takí, ktorí by uvítali aspoň malú zmenu, progres, či experiment.