Kým posledná radovka „Requiem for Manking“ z roku 2019 uzatvárala jednu príbehovú trilógiu, tak tento najnovší kúsok je počiatkom tej ďalšej, vracajúcej sa dokonca pred udalosti posledne ukončeného príbehu. Silným tematickým prepojením so zmieneným konceptom je aj dychberúca maľba obalu dosky pochádzajúca od renomovaného umelca Dana Seagrava.

MEMORIAM – To the End

Moment, kedy ikony žánru BOLT THROWER ohlásili svoj koniec na hudobnej scéne zanecháva trpkú príchuť aj po toľkých rokoch. Nielen kvôli neprekonateľnej osobitosti ich výrazu, ale s ich odchodom stratil tento žáner hudobne výnimočné, ba aj ľudsky jedinečné osobnosti. Preto nemalým vzruším bol návrat jedného z unikátnych death metalových krikľúňov Karla Willettsa. Obklopený ďalšími nestormi, nemenej známymi hudobníkmi, naviazali na duchovný odkaz BOLT THROWER, a ten doteraz rozmaznávajú aj na tomto už štvrtom LPčku.

Najnovšia doska MEMORIAM je ako jazda ozrutánskym obrneným transportérom prechádzajúcim zničenými a zúboženými pláňami. Zanechávajúc za sebou hlbokú brázdu a neprestávajúc rozsievať ďalšiu skazu už tak živoriacej krajine. Presne tak! Hrmiace bicie, valivá a duniaca rytmika, podráždené a zdrvujúce basové linky, sústredené a nenávistne bodajúce a dobiedzavé riffy alebo skľučujúco a bezútešne sa javiace gitarové ornamenty dotvárajú túto na atmosféru bohatú a emóciami nabitú mozaiku.

Nad tým všetkým čnie famózny vokál. Číre zúfalstvo, beznádej, ale i vzdor a agresia, sa miesia v Karlových hlasivkách, ktorý ako death metalový Saruman káže šíkom svojej hnevom spaľujúcej a po krvi túžiacej armády. Nováčikom v radoch Angličanov za bicími sa stal Spikey T. Smith. Nahradil Andrewa Whalea (ex BOLT THROWER), po tom ako mu zranené rameno nedovoľovalo plnohodnotne sa venovať hraniu. Jeho variabilná, precítená a precízna hra zapadla do konceptu dosky. Nehovoriac o tom, že jeho hra na činely neraz zvádza siahnuť po Diazepame.

MEMORIAM

Materiál v porovnaní so svojim predchodcom nešliape tak na plynový pedál. Až je jeden prípad zaujme konzistentnosťou a svojou členitosťou nepôsobí jednotvárne, hoci inak je veľmi súdržným monolitom. Jedným zo základných výrazov albumu je jeho majestátnosť či vznešenosť. Nie však v zmysle akejsi nadýchanosti alebo nablýskanosti, čaro spočíva hlavne v jeho rozvážnosti a akejsi ťahavej či dusivej aure, do ktorej je celý zahalený.

Nad nejednou piesňou čnie impozantná gitarová melódia sťaby siréna, dotvárajúca tak jej náladu. Takou je aj prvá trojica „Onwards into Battle“, „This War is Won“ alebo „No Effect“, prirodzene oscilujúc medzi pochodovým a svižným tempom neustále gradujúc napätie s neodmysliteľne pustošiacim refrénom. Ten v skladbe „Failure to Comply“ nadobúda ešte kolosálnejších rozmerov podporených delostreleckou paľbou bicích a režúcich riffov.

„Each Step (One Closer to the Grave)“ a „To the End“ idú až na dreň svojim záhrobným, ba až mŕtvolným tempom. „Vacant Stare“ ponúkne najpriamočiarejšiu jazdu naprieč spleťou sekajúcich riffov. „Mass Psychosis“ zase takmer industriálny marš a v záverečnej „As My Heart Grows Cold“ nás neminú ozveny švédskej školy melodického death metalu metalu.

„To the End“ je poctivým death metalovým remeslom s úprimným a nekalkulovaným vkladom hudobného umu a hlavne citu, ktorý vás dokáže opantať, prevalcovať emóciami a rozdúchať vášeň.

Hodnotenie autora: 8 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk