Ako prví ma potešili chlapci z AEON WINDS. Aj keď chlapci je už dosť nepresný výraz, keďže od čias kedy som chodievala na koncerty terajších 2 členov ešte s formáciou EVILDEAD uplynulo už asi aj 10 rokov. Všetci členovia majú za sebou bohaté skúsenosti z iných kapiel, vďaka ktorým hudobne dozreli do naozaj vyhratej a zaujímavej formácie. Ostali od mladosti verní surovému black metalu, ale zjemnili ho prvkami ambientu a to doslovne. V každej skladbe cítiť veľký zmysel pre kompozíciu a vyváženosť pomalých dark pasáží a rýchlych klepačiek s revom. Maličkú výhradu som mala len počas krátkej pasáže v jednej skladbe, kde obaja vokalisti spievali súčasne čistým spevom a trošku sa nenašli. Mimo tento jeden moment bola ich súhra však dokonalá. Keď k tomu prirátam sebaistý ale neokázalý pódiový prejav, vychádza mi, že o túto kapelu v black metalovom podhubí bude ešte veľký záujem.

Ako ďalšia sa na pódium naskladala moja obľúbená stálica našej metalovej scény kapelka LUNATIC GODS. Keď píšem naskladala, používam výraz naozaj príznačne, lebo 7 členov obsadilo plochu naozaj s využitím každého centimetra. Po minuloročnej zmene na poste gitaristu, prišla ďalšia zmena a to doplnenie zostavy o šikovnú huslistku Evaliu, ktorá do zostavy zapadla, akoby tam odjakživa patrila. Kapela začiatkom roka vydala nové EP, tak som sa tešila na ďalšie ukážky z neho. Predošlý „Vlnobytie“ , je jeden z mojich najobľúbenejších albumov celkovo, tak som sa tešila aj na piesne z neho. Setlist kapela namixovala naozaj tak, že splnila priania snáď každému. Zahrali staršie hitovky ako „Balada o makovom mlynčeku“ alebo „Márnosť“. Z nahrávky „Vlnobytie“ nám ponúkli hneď viac skladieb, medzi ktorými bola moja obľúbená „Zbojnícka“, ďalej „Právo prvej pomsty“, ako aj melancholická „Duša plná ozvien“. Z nového albumu sme ochutnali Slnovratové skladby „Kupalo“ a „Kračúň“,  ktoré majú nejaký čas už zverejnené, a tak ľudia na ne reagovali a spievali spolu so spevákom Emilom. Čo sa Emila týka, jeho charizma a komunikácia s publikom je veľmi silným elementom kapely, vďaka čomu mu fanúšikovia odpustia aj sem tam menšie nepresnosti. Nie je sa ani čo čudovať, keďže skladby tejto kapely sú tak na spev náročné, že to ako ich zvláda je už aj tak obdivuhodné. Celkovo LUNATIC GODS odohrali výborný koncert a vytvorili naozaj skvelú atmosféru plnú emócií.

Po tomto hudobnom a pocitovom skvoste sme boli ďalšou kapelou boli trochu schladení. Rakúska skupina DARKFALL sa nielenže žánrovo dosť odlišovala od ostatných, ale mňa osobne veľmi nezaujala. Neviem presne povedať čím to bolo, ale pravdepodobne boli len ich predchodcovia prisilní a tak diváci zrejme očakávali pokračovanie v rámci žánru. Kapela pôsobila zohrato a skúsene, skladby boli energické, avšak nie príliš zapamätateľné. Žiaľ, takýto pocit mala zrejme väčšina divákov lebo počas tohto vystúpenia sa sála dosť vyprázdnila. Priznávam, tiež som uprednostnila oddych a šla nechať uši troška oddýchnuť pred poslednou kapelou, nakoľko som už vedela, že si jej vystúpenie z časových dôvodov nebudem môcť vypočuť celé, a tak som chcela absorbovať čo najviac aspoň z tej časti koncertu ktorú ešte stihnem.

NEGURA BUNGET vystúpili na pódium okolo pol dvanástej. Nevedela som čo si skôr všímať. Či obrovskú píšťalu cez celé pódium, obrovský samostatný bubon, či projekciu s pochmúrnou tematikou alebo dobové oblečenie hudobníkov. Vizuálne vnímanie však hneď bolo rozptýlene po prvých tónoch. Priznám sa, túto kapelu som už veľmi dlho plánovala vidieť, ale vždy mi do toho niečo prišlo takže, dnes som mala premiéru. Keď som sa pred koncertom chcela dostať do obrazu, zistila som, že žiaľ už nebudem mať možnosť vidieť NEGURU BUNGET ako takú, lebo v priebehu minulého roka prešla obrodom a z pôvodných členov zostal iba bubeník Gabriel „Negru“ Mafa, ktorý kapelu obsadil novými členmi. Zjavne mal pri výbere muzikantov šťastnú ruku, hudba a jej prevedenie na mňa pôsobilo naozaj mysticky, tajomne a temne.

Tóny obrovskej flauty mi spôsobili zimomriavky a len podčiarkli tematiku, ktorá sa odráža v celej tvorbe kapely a tou je návrat k prírode. Miestami flauta pripomínala aj indiánsku kultúru, ale len v samostatných častiach, ktoré tvorili, akoby intrá k jednotlivým skladbám. V jednom momente, neviem prečo, mi napadla scéna z rozprávky Perinbaba s vlkmi a uvedomila som si, že ten charakteristický zvuk musel byť z útrob podobného nástroja. Inštrumentalista Petrica Ionutescu, ktorý obsluhoval túto obrovskú flautu a neskôr aj iné píšťaly, pôsobil ako nejaký guru z úplne iného sveta a akoby bol celý čas v nejakom zvláštnom tranze, očividne zaujímavá osobnosť. Neskôr hral aj na niečo, čo pripomínalo horizontálny drevený cimbal, avšak bez strún. 

Práve prvky na netradičných nástrojoch vytvárali tu neznámu atmosféru, avšak bez spolupráce ostatných spoluhráčov a vokalistu, by tieto jednotlivé zvuky nemali žiadnu silu. Práve súhra kompozične gradujúcich skladieb, netradičný až obradný prejav členov a použitie neobvyklých nástrojov nás preniesli do temných rumunských lesov. Fanúšikovia boli od prvých sekúnd, akoby zhypnotizovaní, a sama sebe sa čudujem že som dokázala pod vplyvom atmosféry sledovať čas. Žiaľ, po pár skladbách som musela klub opustiť, aby som stihla nočný spoj. Každopádne to bolo snáď prvýkrát, kedy sa mi takmer tisli slzy do očí, že musím odísť počas koncertu. Na druhý deň som sa na priebeh zvyšku večera pýtala kamarátov, ktorí mohli zostať a všetci si zvyšok koncertu pochvaľovali. Okrem dohratia v rovnakej kvalite a silnej atmosfére vraj bola kapela po skončení aj veľmi milá k fanúšikom a ochotne sa s nimi fotila.

PLUSY:
Silná atmosféra, chémia medzi kapelami a fanúšikmi, pocit mystiky, zimomriavky
MÍNUSY:
Opäť zas a znova skoré ranné vstávanie, keďže sa koncert konal v strede týždňa