Wilson sa vydal veľmi farebnou a zaujímavou cestou. Na svojej novinke je otvorený rôznym experimentálnym zvukom a prechodmi z popu do rocku a naopak.

Steven Wilson – The Future Bites

Zabudnite na PORCUPINE TREE a čisto gitarový základ skladieb z BLACKFIELD. Na tejto sólovke je ich ako šafránu. Iba kde-tu. Novinka je iná ako predchodca z roku 2017 „To the Bone“. Je oveľa elektronickejšia, čo sa týka zvukových efektov a rovnako tak vokálov, ktoré sú posadené do rôznych polôh. Pre mňa ostane Steven Wilson hlavne PORCUPINE TREE, ale poďme sa pozrieť, ako sa vyvíja jeho tvorba a kam až môže smerovať hudobná púť tohto geniálneho muzikanta.

Príjemné popové melódie s nádychom až ťažkej elektroniky, ktoré sú naaranžované do miestami ťažkých zvukových koláží. Novinka sa podobá skôr na BLACKFIELD ako na PORCUPINE TREE. Ale aj to len veľmi málo. Hneď na začiatku ma prekvapili až sci-fi zvuky úvodných tónov. Muzika do filmu ako vyšitá. Miestami výpravná. Milovníci PINK FLOYD alebo konkrétne tvorby Rogera Watersa si možno prídu na svoje.

Otváracia skladba „Self“ je akoby mixom DEPECHE MODE, starých U2 a novodobého Noela Gallaghera, s veľmi zapamätateľným a melodickým refrénom. Minimum gitár, za to využívanie dvojhlasov a až „diskotékový“ refrén, ku ktorému chýba už len stroboskop. Nazval by som to moderným pop rockom, ba až space popom. Vo farebnom háve všetkých zvukov. Pripadám si zvukovo nekomfortne prekvapený.

„King Ghost“ sa nesie presne v tomto istom elektro popovom zvuku. Jemne hovorene nafrázovaná sloha a falzetový spev v refréne robí z tejto piesne taký zvláštny podmaz k niečomu. Na prvú čistú gitarovku (ktorú som akosi očakával hneď v úvode) dôjde až v piesni „12 Things I Forgot“. Tu už skutočne počujem starého dobrého Stevena Wilsona. Nádherná akustická gitara a perfektný melodický vokál. Skutočná nádhera. V takejto polohe ho skrátka ja môžem, viac ako v tých farebných a výpravných. Myslím zvukovo. Spomínaná pieseň je jednoznačne najlepšia na albume! Tu ale moje potešenie tak ako aj začalo, tak žiaľ aj skončilo.

Steven Wilson. Foto: Andrew Hobbs

„Eminent Slaze“ mi pripomína novodobú tvorbu Lennyho Kravitza. „Man of the People“ je vlastne takým predelom, ktorý vás svojou melanchóliou takmer uspí. Využívanie viacerých nástrojov je určite veľkým umením a tento chlap vie čo robí, vie kam sa posúva, ale mne sa na ňom páči práveže jednoduchosť a ľahká priamočiarosť, ktorá mi na „The Future Bites“ absentuje.

„Personal Shopper“ je ďalšia jemne tanečná pieseň, v ktorej mi vysoký falzet miestami skutočne so zvláštnymi zvukmi doslova prekáža. Tu sa ako hosť predstavil samotný sir Elton John. Spomínaná pieseň má takmer 10 minút poriadneho výpravného space popu. Ide o elektronickú výpravu do halucinogénneho priestoru tanečných sál tesne pred piatou ráno. Avšak, niečo mi tu stále chýba. Nejaká ingrediencia, pre ktorú som si tvorbu Stevena Wilsona obľúbil.

„Follower“ svojou náladou a rovnako tak farbou vokálu pripomína Davida Bowieho a dočkáme sa aj rockového gitarového sóla. Táto pieseň je z tých prívetivejších.

Pripúšťam, že hovoríme o vcelku dosť tanečnom albume. O rockovom, veruže ani náhodou. Skôr popovom. Eletkronicky zabalenom do zvláštneho industriálu. Nemôžem si pomôcť, ale som tak trochu sklamaný. Tak, ako som sa na tento album tešil, tak som spľasol ako bublina. Bezpochyby však Steven Wilson je veľkým umelcom. Ale ja som žiaľ jeho novú nahrávku ako vstrebať nedokázal. Miestami mi mix zvukov doslova vadil. Niekedy je to skrátka „too much“, alebo som len staromódny.

Neviem, či album „The Future Bites“ je vlajková loď progresívneho rocku alebo skôr art rocku, či len pop rocku s elektronickým nádychom v roku 2021. Každopádne, je pre mňa novinka Stevena Wilsona oveľa ťažší oriešok, ako som očakával. Za všetko hovorí jeden fakt, nevidím a necítim dôvod, prečo by som sa mal k tomuto albumu vracať. Jednoducho ma skutočne neoslovil, hoc som Wilsonov veľký fanúšik a obdivovateľ. A samozrejme, ostávam ním aj po „The Future Bites“.

Idem si pustiť album „In absentia“ od PORCUPINE TREE. Trochu si napraviť chuť a hlavne sluch. Tento album som jednoducho nepochopil. Alebo som možno na neho len nedorástol.

Hodnotenie autora: 6 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Jano Marton

Redaktor Valhalla.sk, slovenský básnik a spisovateľ. „Píšem, lebo mám rád mojich klaunov s krídlami tam hlboko dnu… vdýchnite, alebo nie.“