Po nádhernom slnečnom dni prichádzame do Smerr Pubu v čase, keď už MORTILLERY nejaký ten čas búšia do prichádzajúcich návštevníkov a českí korčuliari do slovenských reprezentantov. V tom druhom prípade nás všetkých konečný stav asi nepotešil, avšak MORTILLERY môžu byť so záverečným verdiktom o čosi spokojnejší. Z vystúpenia som síce vďaka skoršiemu začiatku a návšteve stánku s merch/šatne mnoho nevidel, ale aj tých pár minút stačilo k tomu, aby kapela dokázala presvedčiť so svojim speed/thrash metalom postaršieho strihu. Celú pozornosť na seba strhávala veľmi sympatická vokalistka Cara McCutchen,  ktorá ale nevynikala len svojim sexy zjavom. Hlasivky totiž preháňala jedna radosť a všadeprítomné výšky boli takmer vždy stopercentné. Kanaďania riffujú o dušu, lenže ani nestihnem naštartovať svoj fotoaparát a kapela už balí a rýchlo mizne z pódia. Snáď nabudúce…

To už je najvyšší čas pre FLOTSAM AND JETSAM z Phoenixu, ktorí do Žiliny zavítali v mierne pozmenenej zostave. Basgitarový post okupuje staronový Michael Spencer a úlohy druhého gitaristu sa zhostil Steve Conley z projektu F5. Títo starí páni vystupujú v našich končinách len veľmi ojedinelo, takže privítanie fanúšikmi v predných radoch bolo o to vrelejšie a divokejšie. Začína sa pomerne prekvapivo s peckou „Empty Air“ z legendárnej placky „Drift“, čo bol žiaľ jediný výlet do zaujímavých experimentálnych vôd rokov deväťdesiatych. Po odstránení malých technických problémov s bicími a gitarou sa už pokračuje prehliadkou zlatých časov thrash metalu, teda prepracovanými suitami „Dreams Of Death“, „I Live You Die“, „Iron Tears“ či „Hammerhead“. Nechýba taktiež pripomenutie stále aktuálneho nosiča „Ugly Noise“, z ktorého pätica vypichla chytľavú „Gitty Up“. Znamenitý spevák Eric A.K. Knutson dokázal aj naživo zvládnuť väčšinu náročných pasáži a gitara mrňavého Michaela Gilberta zasa riffovala a sólovala ako z učebnice. S prvými tónmi legendárnej „No Place For Disgrace“ však prichádza nemilé zistenie – toto je posledná skladba ich výbušného setu. Necelých štyridsať minút hracieho času je pre kapelu formátu FLOTSAM AND JETSAM ozaj priveľmi málo.

Nasleduje holandská stálica LEGION OF THE DAMNED, ktorá sa naopak v našich hájoch a kútoch vyskytuje pomerne často. Na prebiehajúcom turné kapela podporuje svoj nový výtvor „Ravenous Plague“, no ten minimálne u mňa veľa chvály nepobral, ale viac až v pripravovanej recenzii. Naživo však zneli skladby ako „Mountain Wolves Under a Crescent Moon“, „Summon All Hate“, „Ravenous Abomination“ či členitá „Doom Priest“ predsa o čosi lepšie než ich štúdiová podoba. Samozrejme nemohli chýbať tradičné death/thrash metalové výplachy ako „Pray And Suffer“, „Cult Of The Dead“ a klasická záverečná bodka „Legion Of The Damned“. Čo aj tentokrát nesklamalo, bol zvuk. I napriek tomu, že som odstál celý večer v predných líniách, som dokázal bez väčších problémov rozoznať každý jeden nástroj, čo sa samozrejme nezmenilo ani počas chvíľ headlinera. LEGION OF THE DAMNED tentokrát v pätici (s druhou gitarou pána Heina Willekensa to znelo predsa plnšie a brutálnejšie!) súkali do davu čoraz besnejších návštevníkov jednu paľbu za druhou, lenže  to začalo postupom času mierne nudiť. Skladby sú si totiž vo väčšine prípadov podobé ako vajce vajcu a hoci šla kapela na plný plyn, druhú polovicu som už predsa mierne prešľapoval na mieste. Výmenu hracieho času s FLOTSAM AND JETSAM by som tak uvítal s otvorenou náručou. Aj napriek tomu veľmi solídny výkon, kde si množstvo metalistov určite prišlo na svoje.

To, kvôli čomu väčšina osadenstva klubu merala cestu do Žiliny, však malo ešte len prísť. Presne o desiatej hodine večernej nastáva apokalyptická deväťdesiatminútová smršť, ktorej silné následky pociťuje Smerr Pub možno aj dodnes. Za zvuku chaotického intra nastupuje na scénu štvorica Derrick Green, Andreas Kisser, Paulo Xisto, Eloy Casagrande a spúšťa intenzívnu thrashovú paľbu „Trauma Of War“, ktorá plynulo prechádza k ďalšej položke nového disku, a to „The Vatican“. Neuveriteľné dunenie opantáva útroby celého klubu, kde sa začína zapas na život a na smrť. Obrovská postava už holohlavého vokalistu Derricka vzbudzuje rešpekt, no stačí vypustiť pár animálnych výkrikov a hneď tušíme kto je víťazom. Zvyšok však rozhodne nezaostáva! Andreas to je dnes prakticky gitarová legenda, Paulo neodmysliteľná postavička a Eloy bubeník, ktorý dostal SEPULTURU na úplne novú úroveň. Fantastický zvuk je len čerešničkou na torte pri frontálnom útoku na ľudské zmysly. Kým prvá polovica vystúpenia patrí beštiálnym kúskom z posledných albumov („Kairos“, „Convicted In Life“, „Manipulation Of Tragedy“) a pomenej hrávaným klenotom diskografie („Propaganda“, „Dusted“), tá druhá bola tradične zasvätená hitom („Arise“, „Refuse/Resist“, „Territory“, „Inner Self“), ktoré statočne odolali skúške času. Veľmi prekvapilo zaradenie nenápadnej, ale silnej „Spectrum“ a krátkeho hardcorového výplachu „Biotech Is Godzilla“! Po strop naplneným priestorom (odhadom okolo sedemsto hláv) je tak dovolený nádych až pred prídavkovou časťou, kde si každý povinne zaskáče pri exotickej „Ratahamatta“ a neodmysliteľnej hitovici „Roots Bloody Roots“, po ktorých už nastáva iba rozdávanie koncertných suvenírov a lúčenie.

SEPULTURA tak opäť potvrdila, že s ňou treba ešte stále počítať a pomyselný reunion by bola len vykalkulovaná zbytočnosť. Ďalšie sympatie si chalani dokázali získať i mimo pódia, kde dlhé minúty po vystúpení ochotne podpisovali všetko, čo sa im dostalo do rúk. Záverečný verdikt je teda celkom jednoznačný – SEPULTURA si zaslúži ten najcennejší kov, FLOTSAM AND JETSAM sa môžu pýšiť striebornou medailou a LEGION OF THE DAMNED tentokrát musí postačiť bronz.

PLUSY:
Skvelé kapely, z ktorých každá podala svoje maximum, výborný zvuk, útulný klub, pohodová atmosféra, bohatý stánok s merch, vysoká účasť, sexy obsluha.

MÍNUSY:
Snáď len to pivo sa nemuselo vypiť tak skoro, ale smäd je smäd. Tých desať minút naviac u FLOTSAM AND JETSAM by taktiež potešilo. Ináč takmer bezchybný večer!