Pionieri gothického doomu PARADISE LOST v máji vypustili do sveta už svoju šestnástu štúdiovku. Snažil som sa potlačiť slabosť, ktorú mám na túto kapelu od roku 1997, keď vydali album „One Second“. Za mňa je to zatiaľ ich neprekonateľný zárez a absolútny kult v rámci žánru.

PARADISE LOST – Obsidian

O dva roky neskôr kapela vydáva rovnako tak moju srdcovku a to veľmi kontroverzný album „Host“. Fantastický a moderný zvuk, ktorý šokoval mnohých fanúšikov tejto anglickej legendy. V roku 2017 vydávajú ostatný album „Medusa“ (recenzia TU), ktorý je pretkaný gotickými koreňmi a doomovým základom. Samozrejme, nesmieme opomenúť „Gothic“ alebo „Draconian Times“. Rovnako tak albumy z novšej éry, akými boli veľmi silné zárezy: „Paradise Lost“ či „Tragic Idol“.

Kariéru PARADISE LOST zdobia geniálne diela. Za všetky tie roky si veľmi poctivo vypracovali zvuk, ktorý je svojim spôsobom skutočne jedinečný. Novinka „Obsidian“, ktorá vychádza v týchto dňoch, hlásala z pilotného singlu surový zvuk temných a gotických koreňov, z ktorých PARADISE LOST vzišli.

Gregor Mackintosh a Nick Holmes so svojou kapelou ponúkajú veľmi vyváženú a vyrovnanú novinku. Orchestrálny nástup ako z veľkofilmu a jemný vokál Nicka Holmesa nás pozýva na temnú jazdu a presne tak aj návrat ku skutočným koreňom gothic doomovej klasiky.

Perfektný zvuk zdobí album už od samotného začiatku. Rytmická linka je preplnená geniálne tučnými bicími a fantastickou basou. Na novinku sa teším už po prvých tónoch a jednoducho viem, že toto nemôže byť krok vedľa.

Úvodný song „Darker Thoughts“ je temnota ako vyšitá. Fantastický Mackintosh a jeho gitarové kúzla sú výborne položené do spomínanej rytmiky, ktorá funguje ako hodinky. Stredne rýchle tempo, ktoré je presiaknuté doom metalovou temnotou dáva na známosť, že sa asi budú diať veci.

PARADISE LOST

Zbožňujem ponuré tempo PARADISE LOST. Ich songy sú v takej zvláštne melancholicko-metalovej atmosfére, ktorú vie táto kapela úžasne vyskladať vo svojich harmóniách. Vynikajúci spev, ktorý vzniká kombináciou death metalového growlingu a čistého spevu, nám sadá do riffu druhého songu „Fall from Grace“ ako riť na šerbeľ. Temná nálada a zmeny vokálnych liniek tejto piesni veľmi pristanú. Geniálne Holmesove frázovanie v refréne spolu s nástrojmi vytvára z tejto skladby doslova gotickú hymnu. Dokonalé!

„Ghosts“ začínajú svoj veľký nápev čiernym nádychom. Fantastický, ba až hymnický refrén, robí aj z tohto songu „hit“. Taktiež ide o jednu z najsilnejších piesní na albume. PARADISE LOST sú pre mňa metalový DEPECHE MODE. Nie preto, že sú z jedného štátu, jednoducho to nejako tak v pozadí počujem. Dokonca spomínaný album „Host“ z roku 1999 mal veľmi blízko k tvorbe tejto kapely. Nedá mi ešte nespomenúť nahrávku „Believe in Nothing“, ktorá mi je z „éry po roku 2000“ veľmi blízka. Zvukovo sa jej novinka „Obsidian“ miestami tak trochu podobá. O čo je však za mňa silnejšia, že sú v nej využité všetky temné elementy koreňov, ku ktorým sa PARADISE LOST hlásia.

Novinka je skutočne kombináciou všetkého, čo sme mohli doteraz u kapely počuť. Vyhli sa nejakému hlbokému experimentovaniu. Veľmi ma baví čistý spev Nicka Holmesa. Farba jeho hlasu je skutočne nádherná a v spojení s gitarou Mackintosha znie naozaj veľmi dobre. Miešanie čistého vokálu s growlingom je veľkým a doslova poznávacím znamením kapely takmer v každom songu.

„The Devil Embraced“ nie je výnimkou. Okrem toho, že je to najdlhšia skladba na albume, obsahuje aj silné a hutné pasáže. Tie sú ale veľmi vyvážené s tými jemnými. Ničoho nie je navyše. Ani growlingu, a ani to naopak nie je nijako silovo presladené.

„Forsaken“ nám nádherne ukáže na klávesovú linku, ktorú pretne nekompromisná Mackintoshova gitara. Album je skutočne tak zvláštne masívny a megalomanský. Myslím vo svojej zvukovej podobe. A práve za zvuk pridávam pol bodu. Jednoducho musím. Tento album ma veľmi baví. Skutočne cítiť návrat k poctivému zvuku albumov „Icon“ alebo „Draconian Times“. „Obsidian“ je však obohatený o skúsenosti, cit muzikantov, fantastický zvuk a dokonalé umenie. Detailne precítené minúty a sekundy. Korene gotiky ako vyšité.

PARADISE LOST

„Ending Days“ využíva orchestrálnu pasáž v refréne, čo pieseň veľmi oživí. Perfektnému sólu, ktoré je posadené do pomalšej verzie, sekunduje fantastická basová linka. Veľmi vyvážená pieseň, ktorá svojou tajuplnou gradáciou dostáva ďalší rozmer.

„Hope Dies Young“ nás pomaly posúva do poslednej štvrtiny albumu. Deje sa tak vo veľmi príjemnom tempe čistého spevu. Zvuk albumu je kryštálovo temný a ja si ho skutočne užívam plnými dúškami. Nerád by som opomenul fantastický zvuk bicích a rovnako tak geniálny talent bubeníka Waltteriho Väyrynena, ktorý je naozaj čerešničkou na torte nielen rytmiky, ale aj atmosféry v každom a jednom songu.

„Ravenghast“ je poslednou skladbou na albume, ak teda nerátam aj dva bonusové zárezy. Ponáram sa do čiernych bažín. Veľmi pomaly. Nasávam všetky tie temné harmónie a goticko-ponurú temnotu, ktorá je chladná. Občas ľadová. Bonusové tracky dostali názvy: „Hear the Night“ a „Defiler“. Spomalené a ukončené. A pripravené na ďalšie vypočutie.

Som presvedčený, že „Obsidian“ si svojich milovníkov nájde a nestratí sa v diskografii PARADISE LOST. Mám však skôr mierny tušák, že sa môže stať ďalším míľnikom Angličanov.

Skladby sú veľmi dobre „ušité“, cítiť, že vôbec nie horúcou ihlou. Dôraz je kladený na všetky detaily, budete sa tak môcť presvedčiť hlavne po opakovaných vypočutiach. Silný a masívny zvuk dokonalo gotickej atmosféry.

Albumová novinka je plná zvláštneho splínu a prechodov v harmóniách. „One Second“ z roku 1997 ostane v mojom temnom srdci na tom najvyššom mieste aj po vypočutí „Obsidian“. Ten bude tiež však veľmi vysoko.

PARADISE LOST sú gothic a gothic je PARADISE LOST.

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na chod nášho webu.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Jano Marton

Redaktor Valhalla.sk, slovenský básnik a spisovateľ. „Píšem, lebo mám rád mojich klaunov s krídlami tam hlboko dnu… vdýchnite, alebo nie.“