Máte radi DARKTHRONE, ale aj PINK FLOYD? Je to celkom možné, aj keď tieto dve kapely majú od seba ďaleko asi ako Malacky a Snina. Ale mám nápad, respektíve, skôr mám taký tip. A môžem vás ubezpečiť, že som našiel vhodné skĺbenie týchto dvoch spomínaných kapiel.

ORANSSI PAZUZU – Mestarin kynsi

Pri ich zmixovaní by sa mohol zvuk podobať kapele ORANSSI PAZUZU. Tento hudobný výlet bude veľmi náročný, lebo nič, čo je úžasné a nevšedné, sa nerodí ľahko. Robme hudbu inak…, možno aj to si povedali Fíni ORANSSI PAZUZU a vydali svoj piaty album štúdiový v rodnej reči. Mám rád výzvy, poďme teda na to…

Šesť piesní uložených na ploche 50 minút je skutočne vesmírnym zážitkom. Ide o koncept, ktorý hovorí o desivej budúcnosti, v ktorej zlý diktátor riadi svoj ľud prostredníctvom ovládania mysle. Dlho som nič podobné nepočul… Obdivuhodné zvukové pasáže, ktoré sú do seba zlepené, tvoria akýsi zvláštny úkaz hudobnej psychedélie, ktorý siaha až do 60. rokov minulého storočia (miestami aj sedemdesiatych), a to všetko je prepojené s black metalom. Nevšedné a skutočne obdivuhodné dielo sa podarilo tomuto fínskemu kvintetu.

Úvodná pieseň „Ilmestis“ mi postaví uši na stopky a do Spotify pozerám ako mucha puk. Otváram si pivo. Čítam si názvy piesní a nerozumiem ani len písmenu. Už len názov kapely je ťažké vysloviť na prvú šupu. Úvodná psychedelická odrhovačka je presne tým, čo nás bude sprevádzať celým albumom. Vesmír zmiešaný s čiernou zemou. Dlhé zvukové stopy, ktoré by nás mali niekam vyviesť. Ale nie je tomu tak. Je to psychedelické a čierne bludisko. Som veľmi prekvapený. Neviem či príjemne, ale každopádne zaujímavo.

Prichádza pieseň číslo dva a začínam sa cítiť doma. Skladba má deväť minút a ja dopíjam prvé pivo. Som zo seba sám prekvapený, že sa mi to asi páči. Hovorím si nie asi, ale určite. Je to niečo iné, ako som kedy počul. Je to úplne iný black metal, na aký som zvyknutý. Príjemné gitary nám doplňuje vesmírne divadlo zvukov, do ktorého začne ako čierna vrana krákať záhrobný vokál. A tu sa nám vynára presná definícia spojenia black metalu a psychedélie. Skladba začína v štvrtej minúte horieť a blčať. Vrčať a rozbíjať všetko okolo. Geniálna linka basovej gitary drží všetko nad hladinou. V siedmej minúte prichádza taký zvláštny zvuk kláves s neidentifikovateľnou ozvenou, ktorý dodáva tejto piesni zvláštnu auru. Vlastne, toto ani nie je pieseň, ale skôr epický výlet. Jednoducho, skladba „Tyhjyyden sakramentti“ ma baví. Neviem ani sám presne prečo, ale baví ma to. Nie je v tom pátos, ale obrovská dávka inovácie. Tento song považujem za najlepší na albume. Neviem presne aké sú to nástroje, ale jednoducho to do seba zapadá. Má to myšlienku, hlavu a paradoxne aj pätu.

Priznávam, že o existencii kapely ORANSSI PAZUZU som vedel, no nedostal som sa k žiadnej ich nahrávke. Určite to po tomto albume napravím a doženiem zameškané. „Uusi teknokratia“ sa nám predstaví až na palete desiatich minút. Vesmírny škandál s black metalovými úskaliami pokračuje. Black metal začína však až v čase spevu. Šesťdesiate roky počuť v každom tóne. Akoby sa zrazil JETHRO TULL s T-REXOM. Do toho nám reve záhrobný black metalový murmur. Je to ako farebné divadlo zvukov v ďalekom vesmíre. A chcelo by to obraz. Avšak, plusom je, že si môžete vytvoriť vlastný.

ORANSSI PAZUZU

Meditatívne šialenstvo, postrach všetkých hudobných kritikov, prach a smog, čierne diery a peklo, vesmír na zemi… Vlastne netuším, aké vhodné slová by som použil, aby som parafrázoval novinku ORANSSI PAZUZU. Keď v piatej minúte rozpitvávaného songu začujeme neidentifikovateľnú spleť zvukov, trochu sa vystraším a čakám čo bude ďalej. Vstávam, keďže mám bezdrôtové slúchadlá a otváram si ďalšie pivo.

Prichádza rána z milosti: geniálne premostenie do ďalšej epizódy vesmírneho blacku. Pýta sa mi hovoriť o minútach, keďže v každej piesni sa deje niečo nezvyčajné. V ôsmej minúte tretieho songu prichádza nejaké zvláštne outro. A tak čakám čo bude ďalej. Na čelo mi vystupuje pot. Neviem sa rozhodnúť, čo by asi malo nasledovať. Stále nič, akoby sme pristávali na nejakej neznámej planéte. Je to zážitok.

Štvrtá pieseň „Oikeamielisten Sali“ začína sláčikovým doprovodom. Druhá minúta sa chýli ku koncu a husle sa pomaly zadrhávajú. Asi strácajú dych. V rakete nie je dostatok kyslíka. Myslím, že došiel. Nie, mýlim sa. Pieseň naberá grády v tretej minúte. Vlastne, vtedy akoby začala.

ORANSSI PAZUZU potrebujú iba čas a dávku obrovskej trpezlivosti. Rovnako tak predstavivosti. Svojimi zvukmi vlastne maľujú na stenu nádherné zvukové divadlo. Zaujímavú a nevšednú koláž. Sú absolútne jedineční, preto im pol bodu presne za toto pridám. V piatej minúte sa pridáva chorobný rev a máme vymaľované. Pivo mi chutí.

Ďalšia skladba „Kuulen ääniä maan alta“ dostáva zase nejaké zvuky navyše. Počujem tam sample a ešte niečo, čo neviem definovať. Samozrejme, chorobný rev nesmie chýbať. Pieseň číslo 5 je skutočne najväčšou halucináciou na albume a tu hrozí, že buď to vypnete alebo si to iba budete užívať do konca, ako ja. Veď v piatej minúte sa všetko pomaly stlmí a ubudne i koláže zvukov.

Posledné šialenstvo sa volá „Taivaan portti“ (v preklade Brána nebies) a je mixom všetkého, čo sme mohli počuť v piatich dielach pred ním. Neviem teraz ale zadefinovať, či to je pieseň alebo iba 8-minútové outro záverečnej predohry. A tak čakám. Je to predsa len pieseň. Zlieva sa to do jedného obrazca a je to neprehľadné. Žiaľ, zhluk všetkého, čo sme počuli v predošlých skladbách, stráca povestnú konzistenciu, ktorú som cítil v piesňach pred touto. Je to náročné, ale na dobré sa predsa čaká, hovorím si. Ale nie, vykúpenie neprichádza. Diabol sa rozhodol urobiť na záver všetkého jednu obrovskú machuľu, ktorým zakončuje vskutku jedinečný výlet.

Celý album „Mestarin kinsy“ je skutočne nevšedným výletom do sveta zvukov, black metalu a psychedélie. Výnimočný prístup k tvorbe efektov na tomto albume okolo všetkého je obdivuhodný.

Hodnotenie autora: 7 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Jano Marton

Redaktor Valhalla.sk, slovenský básnik a spisovateľ. „Píšem, lebo mám rád mojich klaunov s krídlami tam hlboko dnu… vdýchnite, alebo nie.“