Napíšem úprimne, čakal som tvrdší materiál. Neviem prečo, ale nejako tak som to cítil. Ale nestalo sa tak. Každopádne, nič na tom nemení fakt, že KATATONIA majú svoju tvár, svoju jasnú líniu a hlavne zvuk. A čo je najpodstatnejšie, novinka ma baví.

KATATONIA – City Burials

Švédi nám naservírovali melancholický rock, ktorý má krásny zvukový obal. Novinka „City Burials“ je pre pozorných poslucháčov, ktorí hľadajú detaily a nechcú si nechať nič dať ujsť. Je pre tých, ktorí sú schopní lúskať album až na špik kosti.

Osobne milujem album „The Great Cold Distance“ z roku 2006. Je to pre mňa akási nepísaná mierka pre túto kapelu. Každopádne, nechcem sa toho držať a ani nebudem. Ako som spomenul hneď v úvode, piesne sa nesú na vlne melancholického a progresívneho rocku. Na jedenástej štúdiovke ich nájdeme jedenásť. Vyžadujú si však dôkladnú pozornosť poslucháča. Ideálne je, aby ste ich počúvali so slúchadlami. Osobne som pocítil obrovský rozdiel, keď som najnovší album počúval v izbe na reproduktoroch a následne na slúchadlách. Oveľa viac sa vám odhalia rôzne zákutia a detaily ich hudby.

Album sa rozbieha veľmi vláčne a veľmi pomaly. Melancholický nástup s orchestrálnou pasážou vymieňajú pozvoľna gitary. KATATONIA sú kapela, ktorá má svoju nemennú tvár. Má svoj rozpoznateľný a jasný zvuk. „Heart Set to Divide“ je veľmi príjemným otvorením celého albumu. Skladba v sebe skrýva všetko, prečo mám týchto Švédov rád. Jemné nápevy a ostrejšie gitary. Môže mať melancholická hudbe gule? Áno, môže. A platí to presne pre tento album.

Skladby sa vrývajú pod kožu pomalšie, ale o to viac z nich ostáva silnejší pocit. Ich tvorba nie je prvoplánová ani náhodou. Jedenásty album sa nachádza na príjemnej ploche 52 minút, ktoré sú pomerne ľahko stráviteľné, piesne sú veľmi príjemné a zvukovo vyvážené.

KATATONIA

Je však úžasné, ako chalani vedia miestami pritlačiť na pílu. V týchto polohách je to skutočne hudobný zážitok. Naopak, taká „Lacquer“ je vyslovene experimentálna skladba, ktorá by pokojne pristala aj takým DEPECHE MODE. „Rein“ sa vracia do starých koľají a „The Winter of Our Passing“ perfektne pritlačí na pílu úžasnými orchestrálnymi pasážami, ktoré sú pretkané gitarovými linkami. Zvuk je absolútne vyvážený, ba až dynamicky krištáľový.

„Vanishers“ je asi najpomalšia skladba na albume. Tých pomalých pasáží však nie je nejako tragicky veľa. Aby niekto nemal pocit, že hovoríme o totálnej melanchólii, ktorá uspáva. Istotne nie. Práveže ma striedanie sekvencií veľmi baví. Je to dokonalo vyvážené. „Flickers“ nám vo svojom refréne ukáže krásnu silu melódie a „Lachesis“ totálne spomalí až do úplného spánku. Sila meditatívneho zvuku nového albumu KATATONIA je naozaj veľmi inšpiratívna.

„Neon Epitaph“ je dokonalou symbiózou celkovej podstaty zvuku kapely. Perfektne vyladený gitarový riff v refréne je naozaj úžasný. Albumu nie je ani čo vytknúť. Možno, keby tých tvrdších pasáží bolo o niečo viac, neurazil by som sa.

Je to príjemné počúvanie, ale ak by sa ma niekto opýtal na jeden jediný album tejto kapely, ktorý by som mu odporučil…, tak aj po tejto novinke by to ostala spomínaná nahrávka z roku 2006. Je to aj v roku 2020 vrcholom ich tvorby. „City Burials“ by nie, že zaostával, ale latku skrátka nepreskočil. Každopádne hovorím o veľmi silnom albume, ktorý je bohatý na nápady a silu všetkých piesní. Silný pocit mi ostáva po počúvaní tohto albumu.

Hodnotenie autora: 8 / 10

 Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na chod nášho webu.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Jano Marton

Redaktor Valhalla.sk, slovenský básnik a spisovateľ. „Píšem, lebo mám rád mojich klaunov s krídlami tam hlboko dnu… vdýchnite, alebo nie.“