„Human. :II: Nature.“ sa volá deviata štúdiovka NIGHTWISH. Fuj, to je teda poriadne ohyzdný názov. Ani nie tak samotné spojenie slov „Human“ a „Nature“, ale tie bodky a dvojbodky. Samozrejme, má to svoj význam, veď nový album pojednáva o spojení človeka s prírodou, ale recenzenti a redaktori z toho istotne nebudú nadšení. Nie som ani ja.

NIGHTWISH – Human. :II: Nature.

Druhý čisto orchestrálny disk? Jedna 30-minútová skladba rozdelená do ôsmich kapitol? Hmm, filmová hudba? Kvôli recenzii som si to pustil dva razy. Prepáčte, viackrát to nedám. Najviac ma tu zaujal hlas britskej divadelnej herečky Geraldine James. Hlavný skladateľ kapely Tuomas Holopainen je nesmierne talentovaný a netají sa tým, že jeho snom je vytvoriť filmovú hudbu…, to je všetko v poriadku, ale celý druhý disk pôsobí veruže poriadne nudne a rozťahane… Možno to mohol vydať ako sólovku.

Ostré slová v úvode, však? Nebojte, negatíva novinky už máme týmto pádom za sebou. Môžeme sa pozrieť na pozitíva, ktorých je veruže neúrekom. Ale skôr ako sa dostaneme k podrobnejšiemu rozboru…

…Hneď z úvodu by som rád vysvetlil svoj vzťah k tejto fínskej kapele. Nejakým spôsobom ma obišla NIGHTWISH mánia z prelomu tisícročí, resp. Tarja mánia. Samozrejme, ich tvorbu som sledoval, ale s výnimkou albumu „Oceanborn“, pre mňa nič zaujímavé. NIGHTWISH s Tarjou naživo boli povinnou jazdou, ktorú som absolvoval.

Prišla Anette Olzon. Album „Dark Passion Play“ ma absolútne nebavil, koncert cez Masters of Rock 2009 ma utvrdil v tom, že NIGHTWISH fanúšik zo mňa nebude nikdy. Prišiel však album „Imaginareum“ (trojrecenzia TU) a čuduj sa svete, ocenil som jeho kvality a otočil viackrát v prehrávači. A s nadšením.

Po príchode Floor Jansen (nesledoval som podrobne jej tvorbu v AFTER FOREVER a REVAMP) sa to u mňa razom celé otočilo a potvrdilo sa staré známe – nikdy nehovor nikdy. Tarjine piesne dostali pre mňa správne gule, Anettine vylepšila do dokonalosti. „Endless Forms Most Beautiful“ sa mi časom dostal neuveriteľne pod kožu a pustím si ho doteraz. Hlavne záverečný opus magnum „The Greatest Show on Earth“. A to najmä vďaka Floor. A razom je zo mňa NIGHTWISH pozitív.

NIGHTWISH. Foto: Tim Tronckoe

Na novinku som bol preto po piatich rokoch čakania nesmierne zvedavý. Skôr ako začali vznikať tieto riadky, počúval som ho dva týždne stále.

Sľuboval som podrobný rozbor novinky, v ktorom už prevládajú pozitíva. Tak poďme na to. Mám pocit, že „Human. :II: Nature.“ je logickým pokračovaním albumu „Endless Forms Most Beautiful“ (dvojrecenzia TU). Nechýbajú v ňom soundtrackové aranžmány, keltské motívy, ani typické postupy NIGHTWISH, ale predsa len je v niečom odlišný. Na jednej strane dostali poslucháči čo chceli, piesne, ktoré fungujú na tzv. „prvú“ („Music“, „Noise“, „Harvest“, „How’s the Heart?“), ale máme tu aj mnoho nového.

Novinka je hlavne je tvrdšia ako jej predchodca z roku 2015. Nesie sa v melancholickom opare, z ktorého ale ide pozitívna energia. Táto nahrávka je spevácky najnáročnejším albumom v histórii NIGHTWISH. Nepochybne. Floor Jansen zvláda všetky polohy s prehľadom, komplikované melódie a zmeny tempa. A že tieto linky sú teda sakra ťažké. Pri vokáloch ostaneme ešte dlhšie. Hlavný spev je v každej piesni iba jeden, ale v refrénoch vždy spievajú všetci traja Floor, Marko a Troy.

Floor hrá prím v siedmich skladbách, v jednej dominuje britský mág Troy Donockley („Harvest“) a dodáva jej keltský nádych, v ďalšej Marko Hietala („Endlessness“) so svojim archaickým prejavom. Hietalov hlas prudko môžem. Skladba je v stredne pomalom tempe, má rozťahaný refrén, silný a atmosférický.

NIGHTWISH. Foto: Tim Tronckoe

Hlavný skladateľ Tuomas Holopainen opäť namiešal vhodnú zmesku parádnych skladieb. Za vrchol albumu považujem pieseň „Pan“, ktorej kudrlinky a rôzne zákutia sa vám ukážu až po niekoľkých počutiach. Úžasný symfonický nástup, presne ako sa patrí na NIGHTWISH. Na chvíľu zjemníme a spomalíme, ale tempo sa však potom zmení v refréne a po ňom na ešte ráznejšie ako v úvode. Sila skladby je v striedaní tempa, tvrdšie a hutnejšie dodáva tejto piesni správny drajv. Silný song so silnými zbormi, úžasnými aranžmánmi a parádnym spevom.

„Tribal“ môžeme pokojne označiť za jednu z najtvrdších skladieb v histórii kapely. Marko Hietala dostáva o niečo viac priestoru aj v tejto piesni, aj keď prím hrá Floor. Ich hlasy spoločne parádne ladia a sú pohladením duše. Skladba je nespútaná, živelná a veruže na NIGHTWISH netradičná.

Medzi skladby, ktoré vám odhalia svoje čaro až postupne patria aj „Shoemaker“ a „Procession“. Ja som nesmierne spokojný. Tuomas Holopainen opäť ukázal svoje majstrovstvo (stále sa bavíme o regulárnej prvej časti albumu). Ale načo ten druhý disk? Ach, načo… Alebo sme to nepochopili len my? Výber nechám na vás…

Autor: Stillborn

Hodnotenie autora: 8 / 10

Názor redakcie:
Aj ja začnem od konca a to orchestrálnou časťou. A pod Stillbornov názor sa plne podpisujem. Taktiež mám na album pripravených viacero chvál, takže sa posnažím vyvarovať sa nadmernej kritiky, ktorá už bola vyslovená a zhrniem to len tým, že tento počin som zjavne ani ja nepochopil. Možno keby to Tuomas predstavil ako samostatnú experimentálnu nahrávku, tak by sa to dalo pochopiť – ale zas na druhej strane, možno by sa v takom prípade na to zniesla kritika za tri nákladiaky, takto sa nad tým dá aspoň nejako mávnuť rukou a sústrediť sa na to hlavné.

A tým hlavným je našťastie Floor Jansen. Aj ja zdieľam kolegov názor, pretože ani ja som nikdy nepatril k ortodoxným NIGHTWISH fans, ale za to som patril k veľkým fanúšikom jednej z holandských metalových kráľovien ešte dávno predtým, ako sa pridala k fínskej družine. Vyrastal som na albumoch AFTER FOREVER a REVAMP.

Na novom albume som nepochopil dve veci. Okrem spomínanej orchestrálnej časti, je to aj klip k úvodnému singlu „Noise“ (tu asi patrím k menšine). Priznám sa, že keď som si ho prvýkrát pustil ešte pred vydaním albumu, len som krútil hlavou. Doslova ma dosť vyrušoval a skladbu som si neužil.

To sa našťastie zmenilo. „Noise“ spoločne s úvodnou skladbou albumu „Music“ sú najväčšími peckami celej nahrávky. Album sprevádza skvelý hlasový koktejl Floor – Marko – Troy. Refrény prvých dvoch piesní sú skvelé a majestátne výkriky Floor – „Music!“ a „Noooiseeee“ sú dychberúce, toto si viem dokonale predstaviť ako vrchol koncertného predstavenia.

Prvej polovici klasickej časti albumu dominuje skvelá symfonickosť. Tuomas to lepšie pre Floor napasovať ani nemohol. Nie že by to album nejako špeciálne potreboval, ale príjemným spestrením je zvláštna skladba „Harvest“. Stillborn spomenul keltský nádych, mne to pripomína jednoducho trampský song niekde pri táboráku – a to myslím tentokrát v dobrom slova zmysle.

NIGHTWISH- Foto: Tim Tronckoe

Ak „Harvest“ považujeme za akýsi predel albumu, tak druhej polovici dominuje skladba „Pan“, ktorá pridáva na už aj tak pomerne vysokých obrátkach. Z piesni sála priam až symfonická kultovosť, opäť vďaka Floor Jansen. Aj pri tejto skladbe sa dá veľmi dobre predstaviť živý obraz a jej prednes.

Päťročné čakanie sa určite oplatilo a čo je ešte pozoruhodnejšie – „Human. :II: Nature.“ stál pred neľahkou úlohou – splniť úplne šialene nastavenú latku ako jeden z najočakávanejších albumov vo svojom obore. Stále sa stretávam s jedným názorom: „Pre mňa NIGHTWISH skončil po Tarjinom odchode“. Tak pre túto skupinu ľudí mám na záver len jeden stručný odkaz: „Tak vám treba, je to váš problém“.

Autor: Fiju

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Stanley „Stillborn“ Černák

Šéfredaktor portálu Valhalla.sk