Podľa programu nasledoval pre mňa náročný maratón kapiel. SYLOSIS som vypustil, ale fínskych grinderov ROTTEN SOUND už nie. Frontman kapely Keijo Niinima je mužom na správnom mieste. Jeho vokál je naozaj zdrvujúci. Kapela išla naplno a pod pódiom sa moshovalo, circle-pitovalo. Keijo sa chodieval pomedzi skladby osviežiť k bicím nejakým destilátom a počas ich setu ho vypil skoro celý. Najviac som si užíval songy z albumov „Exit“ a doteraz posledného štúdiového „Cursed“.

Demonick: ROTTEN SOUND opäť potvrdili, že snáď nevedia odohrať nepodarený či nudný koncert. Ďalšia vlna horúčav nezastavila v divokom výkone našľapanú kapelu a ani ešte o čosi divokejší dav pred pódiom. Spomínaný krikľúň Keijo je ozaj brutálny chroptič, ktorého hrdlo je priam stvorené na takéto trýznenie. Zvyšok kapely však taktiež nie sú žiadne orezávatká, takže v tomto smere všetko na jednotku!

Po poriadnom grindovom nášupe nás čakala na Metalshop Stage zmena štýlu. Na pódiu už boli pripravení Íri PRIMORDIAL. Hneď napíšem, že veľká škoda, že vystupovali za vidna. Na kvalite ich koncertu to však nijako neubralo. Zvuk taktiež nebol najlepší, ale v porovnaní s ostatnými kapelami to nebolo ani najhoršie. Vokalista a líder kapely A.A. Nemtheanga vyzeral hrozivo, keďže na svojej vyholenej lebke mal warpaint. Skladby PRIMORDIAL sú dlhšie, tak ak ma pamäť neklame kapela odohrala iba 4 piesne, ale stálo to zato. Výpravnosť a epickosť skladieb sa preniesla aj do Josefovskej pevnosti. Bravó, páni. Nedá mi sa ešte neprostaviť pri jednej veci. Na veľkoplošnej obrazovke sa dosť často objavoval chlapec (približne 12 rokov), ktorý si koncert užíval z boku pódia. S kapelou odspieval každé slovo a náramne sa bavil. Výborný pocit, že vieme, že nám rastie nová metalová generácia.

Ešte medzi koncertmi ROTTEN SOUND a PRIMORDIAL svietila na veľkoplošnej obrazovke zmena programu. Po PRIMORDIAL mali totiž hrať na Jägermeister stage švédski deatheri VOMITORY, no ich koncert presunuli na nočnú hodinu do Obscura Stage. Teda, posunuli, vymenili si miesta a časi s ďalšími deathermi Holanďanmi CENTURIAN. Logicky tak vznikol pre mňa čas na oddych.

Doplnili sa pivové tekutiny a hor sa na BIOHAZARD! Teda, podľa mňa už BIOHAZARD bez Evana ani nie sú, ale na pozostatky tejto kapely. Ich aktuálny štúdiový počin „Reborn In Defiance“ bol vskutku výborný a veľmi som bol zvedavý, čo nám chlapci z Brooklynu predvedú. No a veruže, pre mňa to bolo asi najväčším sklamaním celého festivalu. Chalani sa dosť dlho zvučili a tým pádom ukracovali čas sebe samým. Od úvodu, ako nabehli na pódium kapela skákala, hýbala sa, fuckovala, jednoducho všetko bol tak ako má pri poriadnom hc byť. Teda…, až na Billyho Graziadeia. Billy bol plný energie (alebo aj niečoho iného?!), bol nezastaviteľný. Neobstál na jednom mieste, keď dospieval svoju pasáž skoro stále odhodil mikrofón aj so stojanom, ktorý mu stále musel naprávať jeho technik. Absolútne nepochopiteľne menil skoro každú chvíľu dve gitary medzi sebou (aj počas jednej skladby). Nechal sa nosiť divákmi pri hre na gitaru. Jednoducho chcel spraviť poriadnu šou, ale osobne si myslím, že sa mu to vôbec neporadilo. Ďalšou „čerešničkou na torte“ bolo, keď kapele  oznámili organizátori, že už nemôžu hrať. Na druhom pódiu už boli pripravení LEPROUS a Billy nič iné nerobil iba nadával a krútil hlavou. S fanúšikmi sa však rozlúčil. Ešte, aby som sa dostal k niektorým skladbám, odznela povinná jazda „Punishment“, z nového albumu zahrali klipovku „Venegeance Is Mind“. No a aby tomuto nepodarené vystúpenie nebolo málo, tak BIOHAZARD mali azda najhorší zvuk zo všetkých kapiel. Jednu gitaru nebolo absolútne počuť, najmä zo začiatku to bolo až príliš potichu a celkovo, okrem vyššie spomínaných prvkov, zvuk takisto veľmi pokazil dojem z tohto koncertu. Zhrnuté a podčiarknuté, som naozaj veľmi rád, že som BIOHAZARD videl na Brutale v roku 2009 aj s Evanom! Na tento koncert chcem, čo najskôr zabudnúť a nechať si v pamäti iba vystúpenie spred 4 rokov.

Doslova v sekunde po dohratí BIOHAZARD začali svoj set na Jägermeister stage LEPROUS. Naša výprava sa však počas dňa dohodla, že domov pôjdeme ešte v noci po poslednej kapele. Bolo teda treba ísť zložiť stan, pobaliť sa a odniesť veci do auta do Josefova. Pôvodne som si myslel, že to počas setu LEPROUS stihneme a IHSAHNA uvidím po týždni opäť. Žiaľ, balenie nám tak rýchlo nešlo, takže ma veľmi mrzí, že vám nemôžem sprostredkovať vystúpenie tohto majstra. Od ostatných viem, že narozdiel od Wackenu, nebol IHSAHN so svojou kapelou, ale doprevádzali ho hudobníci z LEPROUS. Ešte počas záveru koncertu LEPROUS si s nimi IHSAHN zaspieval jednu ich skladbu a potom mladí Nóri odohrali celý koncertu s touto výraznou postavou svetovej metalovej hudby.

Demonick: LEPROUS bolo moje tajné želiezko v ohni a hoci ostali po vystúpení okolím tak trochu nepochopení, mne sa ich set ozaj páčil. Teda až na zvuk, ktorého nedostatky vyvrcholili príchodom cisára IHSAHNA, kde sa to už ozaj nedalo zniesť. Rozoznávanie každého jedného motívu nie je mojou záľubou, takže som sa podel kade ľahšie. Z toho mála, čo som mal možnosť zhliadnuť, by som rád vyzdvihol výborné novinky LEPROUS („Foe“ a „Chronic“ doplnené o tvrdú „Waste of Air z minuloročnej dosky „Bilateral“) a od IHSAHNA prepracované kompozície z posledných dvoch vydaní, teda „The Paranoid“, „On The Shores“ a „The Barren Lands“. Síce bez saxofónu…

Do areálu sme sa vrátili akurát počas vystúpenia TRIVIUM. Keďže nie som fanúšik ich zvláštneho poňatia metalcoru, okolo pódia sme iba prešli. Jediné, čo ma zaujalo bola dekorácia ich pódia. Keďže sme však odchádzali ešte v noci, bolo treba minúť všetky žetóny, tak sme sa išli najesť a dať si zlatistý mok.

Na programe už boli Švédi CLAWFINGER. Priznám sa, že som na túto kapelu už skoro aj zabudol, niekedy dávno som ich počúval, registroval som aj ich nové nahrávky, ale od roku 2007 bolo o nich ticho. Až doteraz! Pripomenúť ešte chcem, že táto formácia je jednou z prvých, ktoré začali miešať rap a industrial metal a sami sa nazývajú ako crossoverová skupina. Od úvodných tónov mal koncert CLAWFINGER tie správne gule, výborný zvuk (!!!), elektrizujúcu atmosféru na pódiu aj pod pódiom! Nezastaviteľný bol najmä spevák Zak Tell, basák André Skaug (odohral posledné svetové turné aj s kapelou PAIN, čo bolo vidieť, pretože mal na sebe tričko PAIN) a klávesák Jocke Skog. Ako prvý sa poriadne rozvášnil spevák Zak Tell, ktorý pri „Nothing Going On“ z ničoho nič začal liezť po konštrukcii pódia, vyšplhal sa až na samý vrch. Ostatní členovia kapely len neveriacky krútili hlavou. Zakovi pri lezení hore padol mikrofón späť na pódium. Pohotovo zareagoval jeden zo stagehandov a vyniesol mu ho hore. Odtiaľ Zak spieval a rapoval. Neskôr úžasná atmosféra strhla aj basáka Andrého, ktorý sa skoro stále točil na mieste alá Robert Trujillo, pobehoval a  hecoval publikum. Nezastaviteľný bol aj klávesák a druhý vokalista Jocke. Po hudobnej stránke bol koncert prierezom najväčších hitov kapely. Odzneli piesne „Nothing Going On“, „Recipe For Hate“, „Dirty Lies“, „Without A Case“, „Pin Me Down“ alebo „Prisoners“. Absolútnou bodkou za jedným z najlepších vystúpení na tohtoročnom Brutal Assaulte dali bodku najväčším hitom „Do What I Say“, kde už spieval úplne každý. To už nevydržal ani André a hodil sa do divákov. Páni, výborný koncert, klobúk dole!

Počas poslednej skladby CLAWFINGER som sa však už ponáhľal na Obscura Stage, kde bolo všetko pripravené na vystúpenie nórskeho dua SOLEFALD. Išlo o špeciálny koncert, pretože chalani nekoncertujú skoro vôbec. Koncerte vypomohli Lazarovi Nedlandovi a Corneliusovi Jakhelinovi kamaráti z kapely IN VAIN. Mimochodom, odkedy funguje na Brutal Assault toto béčkové pódium bol som v týchto priestoroch prvýkrát. Žiaľ hangár za chill-ou zónou nedisponuje veľkým priestorom, tak pri SOLEFALDE vznikla väčšia tlačenica a nie až tak dobre bolo vidieť na pódium. Až taký problém by to nebol. Väčším bol nie bohvieaký zvuk. Osobne si myslím, že SOLEFALD mali hrať na veľkom pódiu, škoda. Na druhej strane, zas mali aspoň dlhší časový priestor. Aj napriek vyššie spomínaným nedostatkom išlo o veľmi špeciálny koncert, ktorý som si užil dokonale. Ľudia na nich reagovali veľmi dobre, niekoľko krát sa skandoval názov kapely a to si myslím, že nečakali ani samotný Cornelius a Lazare. Kapela evidentne chutilo hrať pred skandujúcim publikom a odvďačovali sa im zato, dobrým koncertom a prirodzenou úprimnosťou. Na moju veľkú radosť sme počuli aj krásnu pieseň „Sun I Call“. SOLEFALD sa snažili zahrať prierez albumov, ale v ich prípade sa to ani nedá. Skvostných skladieb majú nespočetne. Som preto rád, že odzneli staršie, aj novšie a aj tie avantgardnejšie. SOLEFALD zahrali napríklad aj „The U.S.A. Dont Exist“ z roku 2001, z albumu „Neonism“ odzneli „Backapacka Baba“, a „CK II Chanel No 6“ alebo aj piesne z debutového albumu. Jednoducho, vidieť SOLEFALD naživo, bolo zážitkom.

Demonick: SOLEFALD si v doma pustím ozaj len príležitostne, ale tak exkluzívne vystúpenie sa proste nedá prepásť. To by bol predsa hriech. Podobným názorom sa oháňalo asi viac ľudí, keďže hangár doslova praskal vo švíkoch a prakticky sa nikde nedalo ani pohnúť, čo tak trochu znepríjemňovalo i tak dosť ťažký pohľad na nízke pódium. Aj napriek ťažkým podmienkam môžem nakoniec označiť vystúpenie (aspoň teda tú drvivú časť, ktorú som videl) za skvelú, energickú, pozitívne naladenú a maximálne zábavnú.  Skvelá atmosféra gradovala s každým ďalším songom a pri „The U.S.A. Dont Exist“ priestor pod scénou priam explodoval. Myslím, že sme boli svedkami veľkej veci, takže si to vážme o to viac. YEAH!

Plný zážitkov zo SOLEFALD mi ani neprekážalo, že v tom čase hrali na hlavnom pódiu HATEBREED, ktorých som videl vlani, takže som ich v pohode oželel. Po SOLEFALDE som sa presunul k Jägermeister Stage kde Josefovská pevnost praskala vo švíkoch. Na pódiu už totiž hrali poľskí rúhači BEHEMOTH. Nevidel som ich koncert od začiatku a ani zblízka, pretože bola na nich naozaj veľká tlačenica, ale z opodiaľ, čo som sledoval, tak opäť raz môžem napísať, že potvrdili svoje meno. Výborná šou, skladby ktoré diváci žrali, výborná pódiová prezentácia a pyrotechnická šou. A na záver dali Negral a spol. epickú bodku „Lucifer“.

Demonick: Od rúhačov z BEHEMOTH som toho moc neočakával, možno nejaké to divadielko a prípadný náklep k tomu. Pri úvodných tónoch „Ov Fire And Void“ som však vyfasoval razantnú facku, z ktorej som sa nespamätal minimálne nasledujúcu hodinku. BEHEMOTH totiž vyučovali lekcie z teatrálnosti, ktorá nemusí pravidelne skĺznuť do samoúčelnosti. Tu sa dostavil skôr opačný efekt a všetky efekty slúžili k dotváraniu priam pekelnej atmosféry. Charizmatický Nergal v rúchu dokazoval, že to s death metalom ešte stále vie a pálil spolu s kapelou (za bicími sa tentoraz predstavil šikovný mladík Kerim Lechner) jeden hit („Conquer All“, „Slaves Shall Serve“) za druhým („Alas, Lord Is Upon Me“, „Chant For Eschaton 2000“). Taktiež exkluzívne zaznela i absolútna novinka „Blow Your Trumpet Gabriel“ a veru máme sa na čo tešiť! Záverečná, dnes už prakticky neodmysliteľná zdravica „Lucifer“ dala už len famóznu bodku za jedným z najlepších vystúpení, ktorého som bol na Brutal Assaulte v roku 2013 svedkom.

Po poľských neznabohoch sa na druhom pódiu už pripravoval Mikael Akerfeldt a jeho OPETH. Z ich tvorbou mám tiež určitý vnútorný problém, jednoducho, páči sa mi iba pár skladieb. Naposledy som ich videl v roku 2009 a taktiež tu v Josefove a ich koncert ma neskutočne nudil. Úvod ich koncertu som si pozrel iba z diaľky. Od úvodu však bolo jasné, že Mikael sa bude držať svojej zásady. Na metalových festivaloch hrajú jazzovo a na nemetalových festoch hrávajú metalové skladby. To sa aj potvrdilo. Pre fanúšikov OPETH bol isto obrovský zážitok sledovať muzikantské umenie týchto Švédov a počuť iné prevedenie svojich obľúbených piesní, no mňa to fakt nudilo.

Demonick: „Deliverance“, „Blackwater Park“, „Ghost Of Perdition“…áno, i tieto nezabudnuteľné hymny zazneli počas hodinovej čajovej party s legendárnymi OPETH. Začínalo sa však z trochu iného súdka, a to retro náladovkou „The Devils Orchard“ z čoraz nádhernejšieho (gitarové sólo bolo snáď zoslané zo samotných nebies!) opusu „Heritage“. Veľká to škoda, že nezaznelo viac zaujímavých veci z tejto stále aktuálnej a stále kontroverznej platne. Mikael sa samozrejme opäť prejavil ako podarený bavič, z ktorého vypadával jeden podarený vtípek za druhým. Heh. Nebavil ma však opätovný dážď, ktorý akoby schválne poznačil takmer všetkých mojich večerných favoritov. Aj napriek tomu to bolo pekné, veľmi pekné, pán Akerfeldt!

Tak, či onak moje kroky opäť smerovali do Obscura Stage, kde boli presunutí VOMITORY, pre ktorých to bol posledný koncert v Česku. Celkovo títo Švédi odohrajú už iba pár festivalov a po 8. štúdiových albumoch sa rozhodli ukončiť kariéru. Osobne si myslím, že je to škoda, ale poďme už k ich koncertu. Keď som písal, že hangár bol počas SOLEFALDU plný, tak na VOMITORY bol ešte plnší. Doteraz neviem, prečo ich presunuli z hlavného pódia sem, ale nemyslím si, že to bol dobrý ťah. Stál som úplne vzadu za zvukárom a hangár praskal vo švíkoch. Na pódiu som skoro ani nedovidel, predo mnou bola hlava na hlave. Zvukovo to tiež nebolo oslňujúce, no ale zas ani najhoršie. Poriadny a poctivý death metal od VOMITORY predsa len nechutil až tak dobre zozadu, mrzí ma to, pretože koncertnú rozlúčku s touto kapelou som si predstavoval inak. Na moju veľkú radosť zahrali „Terrorize Brutalize Sodomize“. Celkovo aj VOMITORY vsadili na prierez kariérou.

Na veľkých pódiách v tom čase vystupovali BORKNAGAR a MADBALL. Práve hc v podaní MADBALL som ešte nevidel, avšak rozhodovanie, či ostanem v Obscura Stage nebolo až také ťažké. Po VOMITORY boli totiž pripravení na tomto malom pódiu šialenci z Talianska ABORYM. Dovolím si tvrdiť, že ich industrial black metal je naozaj veľmi originálny a jedinečný. Naživo ich vidieť, tiež nemáme možnosť každý deň, preto som sa na nich tešil. A výsledok? Rozhodne výborné vyvrcholenie Brutal Assaultu. Kapela má na konte 6 štúdiových albumov, no došlo iba na aktuálny album „Dirty“, ktorý žiaľ ešte stále nemám napočúvaný. Teda, aby som bol presný. Odznela ešte skladba „Fire Walk With Us“. Aj napriek tomu, že sa hralo iba z posledného albumu, tak na tento koncert, tak skoro nezabudnem! ABORYM mali nejaké problémy s aparatúrou, ktorá sa im vraj stratila niekde na letisku. Našťastie svoj set odohrali a plnohodnotne. Okrem mierneho Fabbanovho „hapkania“ pri úvodnom pozdrave publika v angličtine šlo všetko tak ako má. Zvuk bol mierne prepečený a v popredí bol bicí automat spoločne s elektronikou. V hangári sa vynikajúco vynímali stroboskopy, ktoré blikali v takej intenzite, ako šiel bicí automat. Takže, kto má s týmto problémy, mohlo mu kľudne prísť aj zle. Gitary až tak nevyznely, iba v pomalších častiach. Pochváliť chcem speváka Fabbana, ktorý zvládol všetky šialené polohy. V hangári na ABORYM nebolo už zvedavých veľa ľudí, odhaduje to na nejakú dvojstovku, aj napriek tomu tento koncert mal svoje osobité čaro. Výborným vizuálnym doplnkom koncertu bola jedna fanúšička, ktorá sa na boku hangáru vyšplhala na múrik, pridržiavala sa pletiva a do toho headbangovala. Spolu s hudbou ABORYM a stroboskopmi to bolo veľmi zaujímavá „podívaná“. Apropó, títo Taliani sú jednou z dvoch výnimiek, kde mi nevadí naživo to, že majú bicí automat. Celkovo by som ich koncert zhrnul ako veľmi pútavý a obohacujúci zážitok, ktorý však určite nebol pre každého. Svojim spôsobom to bolo veľmi zvláštne. Trošku mrzí, že nezahrali aj staršie skladby, veď majú na konte 6 štúdiových albumov. Ja však verím, že toto nebolo moje posledné koncertné stretnutie s touto kapelou. ABORYM tak pre mňa dali výbornú bodku za 18. ročníkom Brutal Assaultu.

Pravdaže, moje kroky ešte viedli k hlavným pódiám, keďže po poslednej kapele sme sa mali stretnúť práve tam a odtiaľ ísť do auta a smer Slovensko. K Jägermeister stage som prišiel asi v polovici koncertu blackáčov CARPATHIAN FOREST. Tí, ktorí videli ich koncert mi vraveli, že mávajú veľmi dobré vystúpenia, aby som si to pozrel. Mne to však prišlo veľmi nudné a stereotypné vystúpenie. Tvorbu CARPATHIAN FOREST nepoznám nijako detailne, ale to nemení nič na veci. Dobrý a kvalitný black ma vie upútať. Natterfrost mi prišel trošku mimo, teda zdal sa mi opitý, okrem „Danke schӧn“ sa na veľa iného nezmohol. Vokálne bol taktiež dosť mimo. Jediným svetlým momentom bolo, keď celkom kočka baba doniesla Natterfrostovi obrátený kríž. To však trvalo iba chvíľu, potom to už opäť bolo trošku smiešne, keďže popri speve ho držal spevák nad sebou, neskôr ho odložil a potom zase zobral. Sám, neviem, čo si mám pomyslieť o ich vystúpení. Páni, odporučím, že už by bolo dobré nahrať nejaký nový album, veď posledný vám vyšiel v roku 2006.

Absolútne záverečným koncertom na tohtoročnom Brutal Assaulte boli Dáni SATURNUS. Tých som sledoval už len od stánkov na menenie žetónov. Som rád, že podstatnú časť koncertu tvorili piesne z poslednej a výbornej štúdiovky „Saturn In Ascension“. Thomasov Jensenov hrubý vokál znie ešte lepšie naživo ako zo štúdiovky a tak si myslím, že SATURNUS boli vydarenou, aj keď trošku pomalšou bodkou za Brutalom. Osobne som na nich čakal viac ľudí, ale predsa len, brutalovský maratón od stredy už musel vyčerpať. Po posledných tónoch sme nabrali smer Josefov, nasadli do auta a plný zážitkov sa vybrali nočnými cestami domov na Slovensko. Dovidenia o rok Brutal Assault.

Záverečné hodnotenie:
Na záver by som sa rád vyjadril už iba k dvom veciam. V prvom rade zvuk! Na Brutale sa to už rieši niekoľko rokov, ale tento rok mi niektoré vystúpenia fakt, že doslova pokazil práve zvuk. Nedokážem pochopiť, ako ho jedna kapela môže mať naozaj veľmi dobrý a vzápätí ďalšia na tom istom pódiu absolútne zlý. Nešlo by až tak ani o akustiku a zvukovú gulu (aj keď to tiež neznášam), ale skôr o základné chyby, že nepočuť mikrofón alebo gitaru. Nad týmto sa už treba ozaj zamyslieť, lebo množstvo fanúšikov potom odchádza ešte v polovici vystúpenia.

Ďalšou vecou je dramaturgické rozloženie festivalu. Oproti vlaňajšku sa mi taktiež zdalo trošku horšie. Samozrejme, každý si prišiel na svoje, ide tu však o rozloženie štýlov. Napríklad v sobotu hral skoro samý hardcore. Vlani to bolo pekne rozložené, že každá kapela hrala v iný deň (SICK OF IT ALL, HATEBREED, AGNOSTIC FRONT). Teraz sa stalo, že HATEBREED a MADBALL hrali v ten istý deň a to ešte tri hodiny po sebe. Takisto nebolo najšťastnejšie niektoré prekrývanie kapiel s béčkovým stageom, aj keď je jasné, že blackáč nepôjde na hc a naopak… Takisto, najsilnejší deň sa mi zdala sobota, čiže tiež by bolo vhodné pouvažovať o silnejšom rozložení kapiel do jednotlivých dní, aj keď viem, že nie vždy na tom záleží od organizátorov. Ide aj o voľné hracie dni kapiel.

ROTTEN SOUND

PRIMORDIAL

BIOHAZARD

HATEBREED

BEHEMOTH

OPETH

BORKNAGAR

CARPATHIAN FOREST

SATURNUS