Prvú kapelu, ktorú som v tento deň videl, boli českí matadori HYPNOS, ktorí sú zárukou kvalitného koncertu. Set bol pestrý a nechýbali ani fire efekty. Na kvalitný setlist výborne reagovali fanúšikovia a mali sme tak možnosť vidieť veľmi vydarený koncert.

Na Metalshop stage bolo po HYPNOSE už všetko pripravené na francúzsku kapelu MISANTHROPE. Na ich vystúpenie som sa veľmi tešil, lebo ich štúdiové nahrávky mám ozaj rád. Pri ich vystúpení, však nebol úplne najideálnejší zvuk, čo dosť mrzelo. Ich koncert bol vlastne takým best off prierezom kariéry. Zazneli aj skladby z kultového albumu „Visionnaire“, ale odznela aj „Aenigma Mystica“ z rovnomennej novinky. Na moje potešenie zahrali títo Francúzi aj moju obľúbenú „Eden Massacre“ z roku 2000.

Maratón kapiel pokračoval, hneď po MISANTHROPE to na Jägermeister Stage rozbalili PRO-PAIN. Legendárni Newyorčania to stále vedia a ich set jednoducho napísané správne gule. Skákalo sa, circle-pitovalo a koncert si užívala jednak kapela a jednak fanúšikovia.

Zvedavý som bol aj na ďalšie kapely LOUDBLAST a HATE, no bolo treba načerpať trošku síl. Avšak počas vystúpenia poľských HATE sa začalo nad Josefovskou pevnosťou veľmi zmrákať a prišla poriadna hrmavica. Tú som prečkal v stane, najviac však mrzí, že počas nepriaznivého počasia odohrali svoj koncert ORPHANED LAND, ktorých som si chcel pozrieť. Človek mieni, počasie mení…Silný dážď pokračoval aj počas MALEVOLENT CREATION a pomaly začal utíchať cez ALCEST. Po vlaňajšom výbornom vystúpení týchto Francúzov som si ich chcel užiť aj tento rok, avšak pred večerným programom som zvolil ešte občerstvenie, ALCEST tak snáď uvidím niekde inde a budem rád, keď to bude v klube.

Moje kroky teda viedli pod pódiá až večer, kedy to na Metalshop Stage boli pripravení rozbaliť MESHUGGAH. Od úvodu, som ale z ich koncertu mal zmiešané pocity. Dôvodom bol až príliš tichý zvuk a Fredrikov vokál nebolo skoro vôbec počuť. Časom sa zvuk o niečo upravil, ale aj tak to podľa mňa nebolo ono. Je to veľká škoda. Prítomným fanúšikom to však až tak nevadilo a nekompromisný technický djent v podaní MESHUGGAH si poriadne užívali.

Demonick: „Mešu“ mám veľmi rád a ich hromobitie z roku 2010 takmer zničilo hradby pevnosti. Po tomto impozantnom zážitku boli teda očakávania opäť na najvyššej možnej úrovni, avšak tentokrát to bolo celé akosi nemastné/neslané.  Štart nevýrazný, zvuk neškodný (hlavne na začiatku) a celý setlist akosi na jedno kopyto. Strašne mi chýbala snáď najznámejšia „Rational Gaze“, či aktuálny námrd „The Hurt That Finds You First“. Absolútny záver v podobe „In Death – Is Life/In Death – Is Death“ však musel potešiť každého, kto sleduje kariéru týchto Švédov, keďže išlo o atmosférický zážitok priam mamutích rozmerov. Skvelá záverečná vec tak urobila bodku za týmto, inak do vtedy trochu rozpačitým vystúpením.

Na rade bol už jeden z najväčších headlinerov festivalu kapela, ďalší Severania IN FLAMES. Ani oni sa nevyhli úvodným problémom so zvukom, čo nezvládol frontman Anders Fridén, ktorý doslova hodil po svojom technikovi stojan od mikrofónu a tým ho zranil. Neskôr sa už ukľudnil a celá kapela súkala do fanúšikov jeden hit za druhým. S kľudným svedomím napíšem, že som sa počas ich koncertu dosť nudil. Nikdy som nebol veľkým fanúšikom tejto kapely, chcel som to napraviť práve týmto koncertom, ale nepodarilo sa mi to. Každá skupina má svoj ohraničený čas na hranie, ale IN FLAMES to nejako nie a nie rešpektovať a tak svoje vystúpenie natiahli minimálne o desať minút a začal sa tvoriť sklz v programe.

Demonick: Headliner tohto festivalu rovná sa zväčša sklamanie, avšak IN FLAMES tentokrát prelomili túto nepeknú tradíciu a ponúkli zábavnú šou, ktorá aspoň mňa osobne vôbec nenudila. Ander Fridén síce občas pôsobil ako pekný magor (spomínaný hod stojanom!) a jeho príhovory občas lízali hranicu nevkusu a trápnosti, lenže na druhej strane tu ešte stále bola výborná kapela a mnoho hitov („System“, „Trigger“, „Cloud Connected“, „Pinball Map“), ktoré IN FLAMES za dlhé roky dali dokopy. K tomu veľmi podarený svetelný park, výborný zvuk a bolo rázom vymaľované.

Rozpačité dojmy som si napravil našťastie hneď, keďže na programe bol koncert AMORPHIS. Kapela narozdiel od Wackenu nešpekulovala s akustickým setom a od úvodu hrala pekne od podlahy. Na moje milé prekvapenie, bol aj zvuk v poriadku a ich koncert mal správne grády. Hralo sa nielen z nového albumu, odzneli aj staršie skladby, no prevažnú časť setu tvorili skladby, kde už spieval súčasný vokalista Tomi Joutsen.Jednoducho s týmto koncertom som bol v maximálne miere spokojný a napravil som si tak chuť z pomerne zvláštneho dňa.

Jägermeister Stage patril potom legendám CARCASS! Veľmi som sa na nich tešil a rozhodne odohrali výborný koncert. Problémom bol opäť zas a znova zvuk. Miestami nebolo vôbec počuť gitaru. Tu som si už povedal, že si nenechám pokaziť tento zážitok zvukom a oddal som sa muzike naplno. Jeff Walker sypal ako za starých čias, síce miestami som ho podľa výzoru nevedel spoznať, ale ten jeho vokál je jednoducho nezameniteľný. CARCASS vsadili na staré pecky, čo sa muselo páčiť každému prítomnému. Samozrejme, že zahrali aj novú pieseň z očakávanej novinky „Surgical Steel“. No a tie hity? Nezabudlo sa na „Heartwork“, „This Mortal Coin“, „Corporal Jigsore Quandary“ alebo ani na „Symposium of Sickness“. Výborný koncert aj napriek nie najlepšiemu zvuku!

Demonick: CARCASS samozrejme odohrali skvelé predstavenie, ktorému snáď uškodil len trocha prepálený zvuk a veľmi málo odprezentovaných vecí z kultového albumu Heartwork (zaznela len titulka a „This Mortal Coin“). Na druhej strane dostala hlavne prednosť ďalšia nezabudnuteľná vec, a to „Necroticism – Descanting the Insalubrious“, z ktorého tuším kapela vypichla až šesť vecí. Inštrumentálne bravúrne zvládnuté vystúpenie tak nemalo prakticky žiadne „muchy“, takže o náladu pred nasledujúcou nemenej legendárnou partičkou bolo postarané viac než na výbornú.

Po CARCASSE už bolo všetko pripravené na ďalších matadorov, tentokrát thrashových OVERKILL. Od začiatku kapela šlapala naplno, Bobbyho „Blitza“ Ellswortha bolo plné pódium. Najviac ma zaujali novšie vypaľovačky ako „Ironbound“ alebo „Come and Get It“. Celé vystúpenie som však nedopozeral, začala sa prejavovať únava a bola už aj celkom slušná kosa.

Demonick: OVERKILL, to je thrashová istota, ktorá snáď nemôže sklamať. Že je tomu tak dokázala táto neúnavná pätica a i na Brutal Assaulte, kde sa kapela konečne ukázala po prvýkrát v jeho histórii. Podporená ďalším vydareným kotúčikom „The Electric Age“ sa vrhla na scénu ako svorka besných psov. Ten samozrejme šéfoval ten najbesnejší a veru energie má ešte na rozdávanie. Bobby je totiž stelesnený nezmar a jeho beh k mikrofónu v hodine dvanástej je priam legendárny ako aj on sám. Počas predstavenia nám však opäť začalo mrholiť a chlad v areáli prenikal do morku kosti rovnako intenzívne ako zabijácke riffy gitarového dua.  Opäť zaznelo mnoho fantastických vecí na čele s neodmysliteľnými paľbami „Rotten To The Core“, „Elimination“, „Fuck You“, „Electric Rattlesnake“ či „In Union We Stand“. Škoda však vystrihnutia atmosférickej suity „Who Tends The Fire“, ktorá zaznievala na posledných vystúpeniach týchto harcovníkov. Aj napriek tomu 100%!

Na programe boli ešte CULT OF LUNA, ktorí pôvodne mali začať hrať 1:50, ale nakoniec kvôli posunom, ktoré sa začali tvoriť po koncerte IN FLAMES vystúpili až tesne pred treťou. V tom čase som však ja bol už zakuklený v stane a tešil sa na záverečný deň 18. ročníka Brutal Assaultu.